Ovalila ma žiara a horúčava z ohňa. No nezastala som. Bežala som hlbšie do domu a snažila som sa nájsť schodisko. Všade boli plamene. Horeli závesy,nábytok, na pár miestach aj podlaha. Nedalo sa tu poriadne dýchať. Rozkašlala som sa. No pokračovala som. Nakoniec som našla schody. Horelo aj zábradlie. Rýchlo som vybehla hore. Tu až taký veľký požiar nebol. Takže sa to musí šíriť Z dola. Musím nájsť to dievča skôr ako budú V plameni aj schody.
,,Michaela! Kde si?!” zakričala som. Bolo tu pár dverí. Z jedných som počula krik. Rozbehla som sa K nim. Boli zavreté. A nedali sa mi otvoriť. Sakra prečo?
,,Miška otvor dvere! Si tam?”
,,Pomoc!” kričala.
Zanadávala som.
A vyrazila dvere. Poobzerala som sa po izbe. V kúte sa krcilo malé, asi štvorročné dievča.
,,Poď sem.” povedala som pokojne.
Rozbehla sa ku mne a ja som ju zobrala na ruky.
,,Dostanem ťa Z tadeto.” povedala som jej.
,,Ale musíš ma vo všetkom počúvnuť. Pevne sa ma drž dobre? A snaž sa nedýchať ten dym” povedala som a jej hlavu som si pritiahla na rameno, aby dýchala cez moje tričko. Hádam to pomôže. Pevne som ju chytila a rozbehla som sa K schodom. Zarazila som sa. Spodok schodiska už poriadne horel. Tade sa nedostanem. Zábradlie padlo. Priestor pod schodiskombol ešte našťastie ohňom nedotknutý. Takže budem musieť skočiť. Zišla som čo najnižšie A skočila som doprava. Našťastie sme leteli asi len dva metre A mne sa to podarilo ustáť aj S miškou V náručí. Oheň bol stále silnejší. Horúco. Je tu až moc horúco. Nedalo sa mi už skoro vôbec dýchať.
Nie! Takto myslieť nebudem. Ohňa sa nebojím. Ani keď mi hrozí že nás zabije. Ale ja to dokážem! Dostanem nás odtiaľto.
Rozbehla som sa K východu.
,,To nie…” dvere boli asi päť metrov od nás, ale cestu nám zaterasila padnutá skryňa takže sa pred nami rozprestierala asi trojmetrová horiaca plocha. Prebehnúť cez to nemôžem A neprekročím to. A inde to nepôjde. Všetko horí. O chvíľu sa to tu môže zrútiť. Miška sa na mňa zúfalo pozrela.
,,Nedostaneme sa z tadeto” fňukla.
Odhodlane som na ňu pozrela
,,Ty áno” chytila som ju ako nejakú guľu.
,,Hodím ťa cez to. Ver mi. Keď dopadneš, musíš prejsť cez tie dvere von rozumieš? Máš tam mamu. Neboj zvládneš to.” Usmiala som sa na ňu. Už som nevládala ale toto je posledná vec ktorú spravím.
Prehodím dvadsať kilové dieťa cez tri metre ohňa. Zbláznila som sa. Ale pokúsim sa. Našťastie nieje veľmi vysoký. Cúvla som dva metre dozadu A nazbierala som V sebe všetku silu čo mi ostala. Rozbehla som sa tesne pred tou skryňou som dievča hodila cez oheň. Zastrel sa mi zrak. Padla som na zem. Chcela som zistiť či sa mi podarilo zachrániť ju, Ale nevládala som udržať otvorené oči. Začula som niečo.
,,Miška! Chvalabohu!” Hmm? Takže to zvládla? Dúfam že áno. Potešila som sa. Zvládla som to. Dostala som ju Z tadeto. Ešte raz som otvorila oči. Štípali ma. Všade okolo mňa som videla oheň. A cítila len oheň.
Oheň…
Milujem ten živel. Dáva mi pocit sily. Nemôže ma predsa zabiť niečo čo milujem. Vtom som začala horieť aj ja. Nielen moje oblečenie. Cítila som tu mučivú pálivú bolesť všade. Vykríkla som. Bolelo to. Neuveriteľne to pálilo. Zvíjala som sa a v duchu prosila nech to prestane. Vždy keď sa ma v minulosti niekto pýtal ako si predstavujem vlastnú smrť, odpovedala som mu že chcem byť upálená na hranici ako nejaká čarodejnica v minulosti. no nepredstavovala som si že to bude až takéto príšerné. Padla som na zem a začala som strácať vedomie. Naozaj to skončí takto?
V poslednej sekunde som zacítila niečo iné. Bolesť pominula. Pocítila som silu. Plameň ma pohltil. Alebo som ja pohltila oheň?
Bolo to ako…… ako v mojom sne.
Nezabije ma.
Nezabije ma…
To bola moja posledná myšlienka.
Nick
Vrhla sa do domu. Nestihol som ju zastaviť. Zmyzla V plameňoch. Vedel som že to chce spraviť. Poznám ju. Má prehnanú potrebu zachraňovať a pomáhať ľuďom.
Ale toto?! Zošalela už načisto?
Veď ten dom je V jednom plameni! Vyzerá že sa O chvíľu zrúti.
A ona si tam len tak vbehne.
Do riti! Prečo mi toto musela spraviť? Bol to taký super deň…
Blbý požiar. Debilný oheň. Prečo sa toto muselo stať?
To je teraz jedno. Vtrhla tam A myslím že ani pri jej shopnostiach sa odtiaľ nedostane. Zostávalo len dúfať V zázrak.
No v tie ja neverím. S Miou je koniec. Chcelo sa mi kričať pri tej myšlienke.
Teraz som len pozeral na ten dom, rovnako ako tá žena vedľa mňa. Vyzerala akoby si až teraz uvedomovala že sa niekto odvážil ísť zachrániť jej dcéru. A K tomu ešte mladé tínedžerské dievča.
,,Bože. ” zašepkala.
,,Bože prosím aby bola V poriadku.”
Rád by som vedel za koho sa modlí.
Či za Miu alebo tu malú. No myslím že viem. V tom prípade sa každý z nás modlí za niekoho iného.
Hasiči sa snažili robiť čo mohli. No nepomáhalo to. Oheň sa odmietal zmenšiť.
Sekundy ubiehali. Koľko času prešlo? Možno dve minúty. A ja som bol stále viac nervóznejší.
A vtom…
Vo vchode ktorý vďaka hasičom až tak moc nehorel, som zazrel pohyb.
Srdce mi poskočilo. Mia? Prosím nech to je ona.
No nebola. Tá postava ktorá sa vytackala z dymu bola moc malá.
,,Michaela! Chvalabohu!” zakričala tá žena A rozbehla sa za svojou dcérou. A ja s ňou. Dievča kašlalo A bolo na nej vidno pár popálenín. Vyzerala že každú chvílu odpadne. Bolo mi to jedno. Zaujímala ma len jedna vec.
,,Kde je Mia? Kde je to dievča?” pýtal som sa tej malej naliehavo kým sa jej mama A záchrankári uisťovali či je V poriadku. Namiesto odpoveďe sa rozplakala.
Vtom som začul výkrik. Výkrik ktorý som poznal.
,,MIA!!!”
To nie. Nie nie nie. Chcel som ju zachrániť. Viac ako čokoľvek.
Ale ten oheň…. Urgh. Bojoval som sám so sebou. Nenavidím oheň. Ale je tam Mia.
Práve keď som sa rozhodol že ju z taďiaľ vytiahnem, nech to stojí čo to stojí, ozval sa hlasný zvuk.
Zvuk rúcajuceho sa domu.
Stuhol som. Ten dom sa kompletne zosypal.
Zrazu som mal otupenú myseľ.
Všetko si potom pamätám len zrýchlene.
Hasičom sa nakoniec podarilo uhasiť oheň. Záchranka odviezla to dievča A jej mamu. Všetci sa rozišli Z tým že zajtra sa bude pátrať V zrúcanine toho domu po tele mŕtveho dievčaťa.
Dievčaťa, ktoré bolo ako jediné dosť odvážne vrhnúť sa do tých plameňov A zachrániť dieťa.
Večer som si ľahal S jedinou myšlienkou.
Mia je mŕtva.