Dotyk – 1.kapitola
Od chvíle čo pribehla ani neviem odkiaľ a vzrušeným hlasom povedala – Ahoj to som ja čo som ti poslala mail – od chvíle, keď namiesto toho, aby som sa stihol uistiť či má naozaj krásny zadok, som jej pozeral do hnedých oči a videl v nich to čo v očiach nemá len tak hocikto, od tej chvíle myslím na jedno jediné. Dotknúť sa jej. Smelo, bez zábran, bez zbytočných otázok a odpovedí, bez výčitiek, nežne a pritom žiadostivo. Dotknúť sa jej a nebáť sa že sa roztopí. Dotknúť sa jej a vedieť, že jej to bude príjemné, dotknúť sa jej a vedieť, že mi ten dotyk bude opätovať.
Ubehol rok. Obaja sme žili svoje vlastne životy a zároveň zisťovali jeden o druhom čo najviac, obaja sme hľadali cestu, ako sa opäť stretnúť, ale ani jeden z nás to nikdy nepovedal nahlas. Ja preto, lebo ešte neprišiel ten správny čas a ona preto, lebo ako sama o sebe tvrdí je hanblivá a nespoločenská. Bože keby len vedela ako sa mýli sama v sebe. Hovorí sa že oči človeka sú zrkadlom jeho duše. Ja si myslím že to tak nie je. Nie je to zrkadlo, je to otvor do duše človeka a kým veľa ľudí hovorí „vidím ti to na očiach“, ja hovorím „vidím ti cez oči do duše“. To dievča má v očiach toľko skrytej vášne, že keby sa vášeň dala premeniť na vodu tak musíme začať okamžite stavať archu Noemovu. A presne tá vášeň v nej bola to, čo spôsobilo, že som sa myšlienky dotknúť sa jej od tej chvíle nevzdal ani na sekundu. Dotknúť sa jej zvnútra, dotknúť sa jej duše, dotknúť sa tej vášne, zobrať ju do dlane a rozpumpovať ako zastavené srdce. V priebehu roka sme sa stretli dvakrát a potom ešte raz. Vymenili sme si síce pár zdvorilých mailov, ale nič nenasvedčovalo tomu žeby sme sa k sebe približovali. Ja som však vedel, že ten čas sa blíži. Keď sme sa stretli druhýkrát a ja som zasa uvidel jej oči bol som odhodlaný jej všetko povedať. Už už som to mal na jazyku, ale povedal som len : Si tu sama ? – Nie nie som mám tu aj polovičku -. A bolo po srande. Polovičku som pozdravil, podal mu ruku a…a nič proste vôbec nič. Ako keby ste chytili vzduch. Ten človek bol prázdny. Jediné čo som cítil bolo pohŕdanie. Nie však z mojej strany, ale z jeho. Ja totiž to od istého času dokážem obyčajným podaním ruky zistiť o koho sa jedná.
Nie nemal som žiaden špeciálny tréning, ani som nezdedil žiadne schopnosti po babičke z otcovej strany, ktorá bola bosorka. Viem to od chvíle, keď som v jeden deň z dodnes nevysvetliteľnej príčiny opustil svoje telo. Stalo sa to na vysokej škole. Ja a ešte pár spolužiakov sme sa občas uliali z prednášky a zašívali sme sa v učebni. Ako už mnohokrát som si ľahol na školskú lavicu a zaspal spánkom spravodlivých. Zobudil som sa nato, že sa vôbec nedokážem pohnúť. Poznáte ten pocit keď vám stŕpne noha tak že je ako gumená? Tak mne neviem prečo rovnako tak stŕpol celý človek. Jediné čo som vedel bolo hýbať očnými viečkami. Otvátal a zatváral som ich a niečo mi nesedelo. Videl som totiž svet zvrchu. Videl som sám seba ako ležím na lavici, videl som spolužiaka ako chrápe usadený na stoličke s nohami vyloženými na katedre a druhého, ako ide odomykať dvere na učebni, lebo prednáška v aule evidentne skončila a zvyšok ročníka sa valilo do učebne. Chcel som zakričať nech so mnou niečo urobia nech ma vrátia naspať do tela. Pochopil som totiž, že som len duša. Duša bez tela. Snažil som sa kričať no nevydal som ani hlaska a pritom som kričal ako o dušu, ale oni ma nemohli počuť. Kto už by počul kričať ducha. Čo však bolo najzaujímavejšie nepociťoval som vôbec žiaden strach. Vlastne necítil som nič ani radosť ani úskosť, nič. Konečne si ma všimli. Začali so mnou lomcovať skúšali či mi bije srdce a či vôbec dýcham. Vôbec nechápali ako môžem hýbať očami a pritom byť nehybný. Evidentne si mysleli, že si z nich robím žarty. Došlo to až tak ďaleko, že sa jeden nasral a založil mi takú facku,že mi z toho ešte pár hodín zvonilo v uchu. Zabralo. Bol som späť. Trvalo síce dobrú chvíľu kým som sa dokázal pozviechať a dostať zo seba prvé slová, ale keď som sa snažil spolužiakom povedať, čo som práve prežil dostalo sa mi odpovede : ty fetuješ že ?
Od tohto zážitku som začal vnímať svet a život úplne ináč. Po prvé som sa prestal báť smrti. Po druhé uzavrel som sa do seba a vytvoril som si svoj vlastný svet, do ktorého som málokoho dokázal pustiť a ako posledné dokážem obyčajným podaním ruky zistiť kto je aký človek. A to doslovne. Trvá to len zlomok sekundy. Proste ako keby som si obliekol jeho kožu. Na zlomok sekundy som ten ktorého ruku držím. Je to neuveriteľne, až šialené, ale je to tak. A rovnako aj dnes držal som ruku toho človeka a mal som pocit neskutočného prázdna. Potom som si uvedomil že to vlastne nie ja ale on je prázdny. Oproti mne stálo niečo čo sa hralo na chlapa a bolo to ešte dieťa. Oproti mne stálo niečo, čo malo face rockera, ale dušičku maminho synáčika. Odtiahol som ruku a čo najskôr som zahovoril veci tak že som sa s nim aj s ňou rozlúčil a odišiel . Celú cestu domov som rozmýšľal ako sa môžu dať takýto dvaja ľudia dokopy. Ona stelesnenie krásy, ženskosti, úprimnosti a nespútanej vášne a on? Proste pampúch. Stavil by som sa že mu mamička čisti topánky a stará sa o neho ako o nemluvňa, keď sa zastaví doma na víkend z veľkomesta. No čo už. Niektoré veci sa pochopiť nedajú.
Druhý krát, keď sa naše cesty opäť stretli, som si sám pre seba povedal, že ju proste od-ignorujem. Prečo? Preto lebo som chcel vedieť ako zareaguje a na druhej strane čo to urobí so mnou. Stretnutie nebolo dvakrát príjemné, kedže sme sa mali stretnúť viacerí, nebolo až také ťažké realizovať plán ignorácie. Nebolo mi všetko jedno hrýzol som si jazyk z vnútra, celé telo som mal ako v ohni. Mohol som ju pozvať na drink určite by neodmietla a okrem toho prišla bez neho. Nie jednoducho nie. Buď budeš lovec, alebo budeš lovený. Lovený? Ako ma toto vôbec mohlo napadnúť. A ona je čo obeť, korisť, hora ktorú sa snažíš zdolať? Nie, žiadne lovenie, žiadne zakázané zbrane a už vôbec nie, ak vieš, ako to všetko dopadne. Vieš to od prvej chvíle ako si ju zbadal, vieš to od kedy si jej podal ruku. Bol si vtedy na sekundu ňou.
Nakoniec sme všetci čo sme sa mali stretnúť zakotvili v pizzerii. Rušná a plodná debata ukrajovala čas a ja som bol už skoro na odchode keď za mnou prišla. V očiach ten istý plameň, v duši tá istá vášeň a niečo navyše. Smútok. Prečo bola smutná? Krucinál ako sa v tom mám vyznať? Ved je zadaná, tak prečo je smutná?! Vyznal som sa v tom až príliš dobre, to ja som bol príčina smútku. Začal som proces uzdravovania a prerodu jej duše. Bol som súčasťou jej života. Síce vzdialenou, ale bol. Niečo ju ku mne ťahalo, niečo, čo si nevedela vysvetliť. Ťahal som ju ja, až na samé dno pekla. Ťahal som ju a provokoval. Vášeň, ktorú mala v sebe ukrytú sa začala prebúdzať. Ja som to vedel, ona o tom ani len netušila. Zatiaľ! Prehodili sme pár viet a ja som odišiel. Veľmi dobre som vedel, že čas kedy jej poviem pravdu sa od tejto chvíle bude len a len skracovať….
PODPORIŤ AUTORA
[add_to_cart id=““ sku=“P003″]
