Asi si poviete,že veď čo,takto žije asi štvrtina žien na Slovensku. A možno by som vám dala aj za pravdu. V tejto chvíli som bola spokojná a v bezpečí.
No problém bol v tom, že môj príbeh z manželom začal mať pokračovanie. Stretli sme sa opäť po nejakom čase na stretnutí rodičov v škole najmladšej dcéry. Bolo to neplánované a cítila som sa hrozne.
Ale Marek bol ako vymenený,vyzeral zdravo a úsmev mu veľmi pristal. A ja som opäť tomu úsmevu prepadla. A začalo to medzi nami nanovo.
Stretávali sme sa teda iba občas cez víkend,keď som mala v práci voľno. Zo začiatku to bolo také,ako ten náš prvý spoločný rok,no už som si mohla uvedomiť,že nič netrvá večne. Rozum som už nato mať mohla. Ako to,že ma nič nevarovalo,že sa s ním opäť niečo začína diať. Nikto si nič nevšimol,ani naše dcéry. Veď on žil v inom meste a ja s dcérami v inom.
Bola to náhoda,že som k nemu neohlásene prišla domov, vôbec ma nečakal. Nevideli sme sa už dlhšiu dobu,lebo v práci sa mi toho dosť nakopilo. Dosť som sa v nej snažila a postupne som sa aj vypracovala,takže času som mala stále menej a menej.
Marek zo seba len vykoktal.
,,A ty čo tu robíš, veď si nedala vedieť,že prídeš?“
Bol bledý a vyzeral,akoby bol duchom mimo. Nevedela som čo,ale videla som,že niečo nieje v poriadku. Vždy uprataný byt bol rozhádzaný a bol tam hrozný vzduch. Ani sa nepostavil,aby ma privítal, len sedel ako kôpka nešťastia. Dokonca vyzeral,ako by plakal,čo nikdy dovtedy nerobil.
Chcelo sa mi ho objať a spýtať sa ,čo sa deje. No bolo by to asi zbytočné. Vyzeral duchom vzdialený a bolo vidieť,že moja návšteva mu nieje príjemná.
,,Nehnevaj sa, nečakal som,že prídeš a bolo by lepšie,aby som bol teraz sám. Zavolám ti,až mi bude lepšie a potom ťa rád uvidím. Bude najlepšie,keď teraz pojdeš preč. “
Tak na to som ozaj nebola pripravená,že ma otočí medzi dverami a pošle preč.
