Tieto veci sa mu vynárali v pamäti aj ako dospelému. Naivne som si myslela, že keď bude mať svoju rodinu, manželku, ktorá ho bude ľúbiť, deti, ktoré ho budú ako dobrého otecka zbožňovať, tak ho dokážem zachrániť pred jeho démonmi. A možno by sa mi to aj podarilo, nebyť svokry. Brala si svojho syna hocikedy si zmyslela, bolo jej jedno, že ho jeho rodina potrebuje oveľa viac, ako ona sama. Za toto som ju neznášala a neprajem takú svokru nikomu na svete.“
Ľudia si majú odpúšťať, viem to. Ale vtedy som to nedokázala. A môj plán takto žiť do dospelosti mojich dcér mi vydržal dovtedy, kým najmladšia dcéra nekončila povinnú školskú dochádzku. A povedala som si, že už dosť, už stačilo, už nevládzem. V noci, keď všetci tuho spali, nachádzala som si veci do veľkých igelitových vriec a potichu jedno vrece po druhom poznášala do pivnice. Trvalo mi to niekoľko hodín, ale bola som rozhodnutá, že keď sa na druhý deň manžel vráti z práce, tak ma tam už nenájde.“
Tomu ale predchádzal pár dní rozhovor s mojimi dcérami, kde som im povedala o tom, že by som chcela, aby si mnou odišli aj ony. Vôbec im nemám za zlé, čo mi vtedy povedali. Jasné, veľmi ma to zabolelo. Neboli pripravené na takú veľkú a zásadnú zmenu. Chceli svoju detskú izbu, na ktorú boli zvyknuté, chceli chodiť von so svojimi kamarátmi a hlavne nechceli tam nechať svojho otca opusteného a samého. Akoby si mysleli, že čo som nedokázala ja, im sa podarí.“
Ale ja som tam už nemala čo zachraňovať, už som sa tam bála. Tým, že som odišla, som riskovala svoj vzťah so svojimi dcérami, ale napokon aj samé videli to, čo dovtedy odmietali. Nechápali veľa veciam, veď ani nemohli. Bola som žena, ktorá vedela trpieť potichu. Toto naše takzvané spolužitie trvalo 18 rokov. Neuveriteľných 18 rokov plného lásky a nenávisti, radostí a trápenia. To myslím tie roky zo začiatku, potom to bolo skôr o tom trápení a strádaní. Keď sa tak spätne obzriem naspäť, tak to obdobie mi nielen veľa vzalo, ale aj dalo. Mám úžasné dcéry, bez ktorých by bol môj život nič. Ľúbime sa a stále sme tu jedna pre druhú. Takže dar od Boha sa uskutočnil, tým je moja rodina a za taký dar sa jednoducho človek trochu obetovať musí. Teraz sa zase cítim ako žena, ale hlavne ako mama mojich troch pokladov.“
Tieto veci sa mu vynárali v pamäti aj ako dospelému. Naivne som si myslela, že keď bude mať svoju rodinu, manželku, ktorá ho bude ľúbiť, deti, ktoré ho budú ako dobrého otecka zbožňovať, tak ho dokážem zachrániť pred jeho démonmi. A možno by sa mi to aj podarilo, nebyť svokry. Brala si svojho syna hocikedy si zmyslela, bolo jej jedno, že ho jeho rodina potrebuje oveľa viac, ako ona sama. Za toto som ju neznášala a neprajem takú svokru nikomu na svete.“
Ľudia si majú odpúšťať, viem to. Ale vtedy som to nedokázala. A môj plán takto žiť do dospelosti mojich dcér mi vydržal dovtedy, kým najmladšia dcéra nekončila povinnú školskú dochádzku. A povedala som si, že už dosť, už stačilo, už nevládzem. V noci, keď všetci tuho spali, nachádzala som si veci do veľkých igelitových vriec a potichu jedno vrece po druhom poznášala do pivnice. Trvalo mi to niekoľko hodín, ale bola som rozhodnutá, že keď sa na druhý deň manžel vráti z práce, tak ma tam už nenájde.“
Tomu ale predchádzal pár dní rozhovor s mojimi dcérami, kde som im povedala o tom, že by som chcela, aby si mnou odišli aj ony. Vôbec im nemám za zlé, čo mi vtedy povedali. Jasné, veľmi ma to zabolelo. Neboli pripravené na takú veľkú a zásadnú zmenu. Chceli svoju detskú izbu, na ktorú boli zvyknuté, chceli chodiť von so svojimi kamarátmi a hlavne nechceli tam nechať svojho otca opusteného a samého. Akoby si mysleli, že čo som nedokázala ja, im sa podarí.“
Ale ja som tam už nemala čo zachraňovať, už som sa tam bála. Tým, že som odišla, som riskovala svoj vzťah so svojimi dcérami, ale napokon aj samé videli to, čo dovtedy odmietali. Nechápali veľa veciam, veď ani nemohli. Bola som žena, ktorá vedela trpieť potichu. Toto naše takzvané spolužitie trvalo 18 rokov. Neuveriteľných 18 rokov plného lásky a nenávisti, radostí a trápenia. To myslím tie roky zo začiatku, potom to bolo skôr o tom trápení a strádaní. Keď sa tak spätne obzriem naspäť, tak to obdobie mi nielen veľa vzalo, ale aj dalo. Mám úžasné dcéry, bez ktorých by bol môj život nič. Ľúbime sa a stále sme tu jedna pre druhú. Takže dar od Boha sa uskutočnil, tým je moja rodina a za taký dar sa jednoducho človek trochu obetovať musí. Teraz sa zase cítim ako žena, ale hlavne ako mama mojich troch pokladov.“
