A presne to aj nasledovalo. Bola som v pôrodnici šesť dní a nikto okrem mojej mamy za mnou nebol. Ani jediný telefonát, ani jediná správa, ale v to som ani nedúfala. Opäť sa vo mne sklamal.
Poznáte to, ženy sú v tom bez konkurencie, stále dúfajú… že keď toho drobčeka uvidí, že keď sa na neho usmeje, že niečo. Ale nič z toho nezabralo. Ani sa len nepozrel tým smerom, kde bola postieľka. Tak teda nič, opäť som sa dala do mojej naučenej roly matky, manželky, ženy. Ale veľmi nešťastnej ženy.“
So závislosťou som večer, keď nebol muž doma, pozerala filmy o šťastných rodinách, kde muž večer pomôže žene uložiť deti spať a strávi pekné chvíle so ženou. Potom som chvíľu vždy tíško v obývačke plakala, aby som náhodou niekoho nezobudila.
Dcéry rástli a bohužiaľ toto všetko tými svojimi nevinnými dušičkami vnímali. Bolo to u nás doma ako na hojdačke, chvíľu sa nič nedialo, potom zase áno. Mlčky som trpela, veď som bola predsa vydatá a mali sme deti.“
Uzavrela som sa sama v sebe a verila, že keď raz dcéry vyrastú, opustím ho. Lenže jedna vec je niečo si takto naplánovať a iná je v tom vytrvať. Naše manželstvo si už roky svoj účel neplnilo, práve naopak. Začala som sa manžela báť. Moju uzatvretosť bral ako neoprávnený vzdor voči svojej osobe a jeho zlé nálady sa začali o to viac stupňovať. Nechápte to tak, že by v svojom jadre bol zlý človek. Boli chvíle, teda tie lepšie, keď mi o sebe hovoril. A hovoril mi o svojich spomienkach, o svojom nešťastnom detstve, o zlom otčimovi, ktorý ho neraz dobil tak, až mal krvavé pruhy po celom tele.“
