Po novom roku začala k nám svokra chodiť čoraz častejšie. Najskôr len raz za mesiac, potom aj dvakrát do týždňa. Stále častejšie sa zastavovala bez ohlásenia, akoby si myslela, že sa o to nemusí s nikým radit. Marek jej dal kľúče od nášho bytu, aby mohla prísť, keď nebudeme doma. Najprv som to znášala s určitým nadhľadom, ale postupne ma to začalo skľučovať. Nielen, že sa neustále ukazovala, ale začala nám aj zasahovať do domácnosti a jej návštevy sa čoraz viac zameriavali na kritiku môjho spôsobu života. Často mi dávala najavo, že nie som dostatočne dobrá matka, že by som mala viac starať o domácnosť a meniť naše zvyky.
A čo bolo najhoršie, Marek ju nielenže toleroval, ale ešte ju aj obhajoval. Začala som sa cítiť ako cudzinec v vlastnom dome, keď som neustále počúvala, že moji rodičia neboli dostatočne nápomocní, že ja sa nemám kde spoliehať, a že svokra by to určite robila lepšie. Keď si o niečo požiadala, tak som to jednoducho urobila, len aby som mala pokoj, ale postupne som si uvedomovala, že týmto spôsobom sa náš vzťah a moja samostatnosť stále viac a viac strácajú.
Keď som sa dozvedela, že som opäť tehotná, nevedela som, či sa mám tešiť, alebo sa báť. Marek už bol čoraz menej doma, stále viac sa zapájal do práce pre svoju matku. A ako sa to stalo, začala som sa cítiť stále viac a viac opustená. Ale tá myšlienka, že budem mať ďalšie dieťa, akoby ma držala nad vodou. Počas tehotenstva som bola stále sama, zvlášť keď Marek trávil dni na chalupe so svojou matkou. A to, čo sa predtým zdalo ako nádej na šťastnú rodinu, sa začalo ukazovať ako nekonečný boj o pozornosť a lásku.
Keď prišiel deň, keď sa narodila druhá dcéra, bolo to, ako zázrak. Bábätko malo krásne modré oči, jemné vlásky a bolo tak malinké. Opäť som sa cítila ako matka s dvojakým poslaním, ale bola som viac unavená ako predtým. Bolesť v brušku u malej dcérky mi nedávala pokoja, noc bola pre mňa len ďalšou fázou únavy. Moje dni sa zmenili na nepretržitú rutinu – plienky, kojenie, uspávanie, varenie, upratovanie, návštevy lekárov. A čím viac sa to všetko hromadilo, tým viac som sa cítila sama.
Bola som presvedčená, že môj život už nebude iný. Moje sny o tom, že rodina sa zmení, že budeme šťastní, boli čoraz viac vzdušnými zámkami. Predstavovala som si, že raz budeme ako rodina spoločne stáť pri sebe, ale realita bola úplne iná. Na svojom mieste v domácnosti som bola len ja, s dvoma dcérkami, zatiaľ čo Marek bol stále viac odcudzený. Po všetkom tom, čo sa stalo, som začala chápať, že zázraky sa nedejú, že ľudia sa nezmenia len preto, že niečo veľmi túžime.
A aj keď som sa rozhodla pre antikoncepciu a žila v ilúzii, že to bude stačiť na to, aby som prežila túto rutinu, nečakala som, že sa opäť stane to, čo sa stalo. O pár mesiacov na to som sa dozvedela, že som opäť tehotná. A tentoraz som nevedela, čo si o tom myslieť. V hlave mi zarezonovalo len jedno slovo – prečo? Prečo som sa nechala vtiahnuť do tohto kolotoča, prečo neviem nájsť východisko? A najviac ma znepokojovalo, ako bude reagovať Marek.
