Život na dedine je ťažký. A keď žena, ktorá má dieťa, nie je vydatá, je jednoducho „prespanka“. A to s takým odporom, akoby to bol najväčší hriech na svete. Horšie už je len zrieknutie sa. A tak aj vyzeral verdikt. „V žiadnom prípade tu nebude mať prespanku,“ vyhlásili doma. „On ťa má rád a určite si ťa zoberie. A už o tom nebudeme diskutovať. Bývaš pod našou strechou, tak máme čo povedať!“
To bola rana. To, čo mi povedali, ma zasiahlo omnoho viac, ako samotný fakt, že som tehotná. Cítila som, ako sa mi podlomili kolená. Potom sa všetko zbehlo hrozne rýchlo. Musela som mu povedať, že bude otcom môjho dieťaťa.
O tri dni už klopal na dvere našej verandy. Keď som ho tam zbadala s kyticou, skoro som odpadla. Stále som v hlave dúfala, že sa kvôli tomu nebude chcieť viazať, že moji rodičia akceptujú, že budem slobodná mamička. A potom prišla tá veta.
„Prosím, zober si ma. Chcem, aby naše dieťa malo oboch rodičov, nie ako ja. Mňa môj otec nikdy nevidel, vyrastal som bez neho. Toto ja pre naše dieťa nechcem.“
V tej chvíli som ho začala ľutovať. Bolo mi ho ľúto. A tak som sa rozhodla, že to prijmem. Jeho žiadosť o ruku, hoci bola plná tej ľútosti, sa pre mňa stala niečím, čo som prijala, len aby to urobilo menej bolestivé pre neho.
Až teraz viem, že len ľútosť na to všetko nestačí. Kam sa podeli všetky moje „bubáky“, ktoré som predtým mala? Jeho prehnaná žiarlivosť. Jeho mama, ktorá si myslela, že so synáčikom bude celý život. Kam sa to všetko podelo?
Nikam. Bolo to tam, ale zrazu sa zmenilo všetko. Veď veci sa menia, ľudia sa menia. A keď sa narodí bábätko, začala som veriť, že všetko bude iné. Moje vysnívané dievčatko, ktoré všetko zmení.
Mesiace plynuli a môj život bol stále rovnaký. Bývala som u rodičov a jediné, čo sa menilo, bolo moje bruško. Od začiatku som mala rizikové tehotenstvo, takže materstvo som si moc neužívala. A už od začiatku som si nastavila hranice s jeho rodinou – s jeho mamou a otčimom.
Jeho mama ma nenávidela, a ja ju tiež. Podľa nej som jej syna ukradla. A jeho otčimovi som bola ukradnutá, tak ako aj on mne. A aj teraz, keď sa nad tým zamýšľam, viem presne, prečo chcel môj muž svoju vlastnú rodinu.
