Sme spolu skoro tri desaťročia, ale nikdy sme neboli takí vzdialení. Dvaja cudzinci v jednom malom byte, kde sa dusíme v tichu. Kedysi nás držali pokope naše dcéry. Predtým to bola láska – tá fungovala ako sekundové lepidlo. Ale aj to má svoju trvanlivosť.
Spoznali sme sa na strednej. Volal sa Marek. Vtedy to bol frajer – taký ten typ, čo vie, že sa na neho baby lepia. Oči mal modré ako skurvené more. A vedel to. Obliekal sa štýlovo, lebo jeho rodičia na to mali. Ale nebol úplný kretén, vedel byť slušný. A ja? Ja by som ho nechcela. Vtedy ešte nie.
Bola som v poslednom ročníku. Škola? Kuchařka-servírka. Taká tá „dobrá škola pre dievča“ v osemdesiatkach. Žiadne vysoké ambície, len jasný plán – urobiť skúšky a vypadnúť. Prax bola posledná prekážka. Mali sme dva týždne odrobiť v reštauráciách, v obrovských kuchyniach, kde sa varilo jedlo pre masy. Nemala som na to žalúdok – doslova. Zeleninu som neznášala. A ešte horšie bolo, že tam pridelili aj Mareka.
„No zbohom,“ prevrátila som oči, keď som ho tam uvidela. Akoby nestačilo, že ma čakajú dva týždne hnusného žrádla, ešte aj jeho úsmev k tomu?
„Ty ma moc nemusíš, čo?“ spýtal sa hneď druhý deň.
Nie, Marek, nemám na teba čas. Mala som chlapa. Jaro možno nebol pekný ako ty, ale mal oči len pre mňa. A ja som v ňom videla budúcnosť. Chodili sme do kina, na diskotéky, len tak blúdili po meste. Žiadne napätie, žiadne hry. Mala som plán. A v ňom Marek nefiguroval.
Bola som dokonale spokojná.
