Už ako malá,čo moja pamäť siaha,mávala som predtuchy. Nebolo to také, ako som to videla vo filme,bolo to skôr také brucha bolenie.Nič takého,aby sa museli moji rodičia obávať o moje zdravie. A navyše tam bola po ruke vždy stará mama, ktorá vedela,čo v tej chvíli robiť. Ale to bolo len medzi nami dvoma.Veď aj bez toho zle vychádzala so svojou nevestou,teda s mojou mamou. Dokonca som občas začula,ako mama hovorila otcovi,že sa starkej bojí. Nechápala som. Stará mama bola tou najmilšou osobou v mojom detstve.
Čítavala mi z Biblie,rozprávala mi biblické príbehy, alebo príbehy o vílach,bludičkách,alebo svetlonosoch. A ja som jej popri tom česala jej dlhé biele vlasy. No a keď som za ňou prišla,že mi nieje dobre,tak mi dala na lyžčku svoju domácu medecínu a tá mi vždy pomohla. Tieto bolesti ma prepadli takmer vždy,keď som začala byť nervózna. Nervózna z niečoho,čo som cítila,ale nevidela. Ako malú ma to vždy vystrašilo. Niekedy som popri tom cítila aj chlad, inokedy hrozný zápach.Ale takmer vždy mi na celom tele vyskočili zimomriavky.
Bolo to desivé a ja som tomu nerozumela.Nemohla som toto povedať mame,veď by mi zakázala chodiť k starkej. Povedala by mi,že to mám z tej jej ,,duchariny,,.Aj bez toho si myslela,že má na mňa zlý vplyv. Takže to bolo naše tajomstvo. Vraj keď budem staršia,už ma to tak desiť nebude. Starká mi povedala,že existujú veci medzi nebom a zemou a nie každý ich vníma. Že aj ona má ten dar a ja som ho zdedila po nej. No ja som to vtedy ako dar necítila. Ja som sa toho bála.
Ako som vyrastala,naozaj ma už tie veci tak nedesili. Boli to skôr pocity,čo som vnímala. Už mi starká prezradila,že keď ľudia zomrú,určitý čas ešte blúdia po zemi. Buď sa chcú rozlúčiť, alebo niekomu niečo odkázať. A že to je to,čo ja cítim. A časom toho bude viac,ale to až neskôr. Nechcela ma vyľakať ešte viac,ako som bola.No a v deň pohrebu maminho brata sa tieto jej predpovede začali plniť. Ja som mala vtedy 13 rokov,takže už nie ani dieťa a ešte nie dospelá. Nerada som chodila na pohreby,mala som strach z cintorína. Tak ma naši ani nenútili tam ísť. Ale keby som vedela,čo sa mi doma prihodí,tak by som radšej na ten pohreb išla.
Už sa stmievalo a ja som sedela na dvore v hojdačke a čakala na rodičov. Pri bráne sme mali búdu pre nášho vlčiaka Rexa. Musel byť na reťazi, lebo inak by sa podhrabal popod plot a ušiel,ako už stokrát predtým. No a Rex začal silno štekať a trhať reťazou,ako by ho dusila.Stoj čo stoj sa chcel z tej reťaze dostať a zo dvora ujsť. Na krku mi naskočili zimomriavky a zase ten pocit . A vtedy som ho zbadala . Ujo s úsmevom na tvári kráčal rovno ku mne. Ostala som ako ochrnutá.Sadol si vedľa mňa a potichu prehovoril.
,, Vedel som, že ty ma dokážeš vidieť,preto som prišiel za tebou. Mňa sa báť nemusíš. Zomrel som v nemocnici a nestihol som sa rozlúčiť so ženou a deťmi a preto by som bol rád,keby si im povedala,aby nesmútili. Že už mi je dobre a nič ma nebolí a budem na nich z hora dávať pozor.“ Odrazu zmizol.No pochopte,ako s takýmto niečím dokážem prísť za tetou a jej deťmi. Veď by si mysleli,že mi šibe. Už som pochopila,že to viac je to,že už tých mŕtvych nebudem len cítiť,ale aj vidieť a počuť.
Načo mám mať takýto dar,keď mi aj tak nikto okrem starej mamy veriť nebude?Nedokážem im to povedať, lebo nie každý na také veci verí. Ale starká ma chápala.
,,Máš čas, neskôr to už bude pre teba ľahšie. Aj o mne si ľudia v dedine myslia svoje,dokonca ma niektorí nazývajú čarodejnicou.“
S ňou som sa mohla rozprávať o hocičom,nikdy sa mi nevysmiala a verila mi. Do ničoho ma netlačila,nič mi nevnucovala. Chápala,že na toto všetko mysím ešte dozrieť.Škoda len,že rok po ujovej smrti zomrela aj ona.
Moja milovaná starká. Jej smrť ma zasiahla veľmi.V ten deň som bola u nej na návšteve. Už bola dlhšiu dobu chorľavá a odmietala jesť. Tak som si myslela,že aspoň odomňa sa nechá nakŕmiť. No ona len smutne na mňa pozerala a ja som tušila to,čo ešte má len prísť. Povedala mi to aj bez slov. Večer,keď sme prišli z návštevy domov,mala som nutkanie si sadnúť vonku na hojdačku. A Rex tentoraz len zaliezol do búdy. Cítila som tie zimomriavky a vedela som,že práve v tej chvíli už starká nieje medzi živými. Už jej je dobre,to by mi povedala.
Na pohreb som nešla. Veď aj načo,starká sa so mnou rozlúčiť príde. A aj prišla. Naučila ma toľko vecí,že môžem z nich čerpať do konca života. Tiež ma naučila,že mám pomáhať nielen tým, ktorí už medzi nami nie sú a ktorí za mnou prídu s prosbou,ale aj tým okolo seba,teda tým živím.
,,Dobro ide priamo zo srdca a dobré sa dobrým opláca. A ty máš moja dobré srdiečko.“ Tak to vedela povedať..
Teraz už mám svoju rodinu,svoje deti. A najmladšia z dcér, tento dar zdedila tiež. Teraz som tu ja pre ňu,aby som jej pomohla ho pochopiť a nebála sa ho tak,ako kedysi ja. Okrem iného vykladáme spolu karty,čítame biblické príbehy a dlhé hodiny debatujeme o tom,čo všetko existuje a iní to nikdy neuvidia. Aby to videla ako dar, lebo so správnym prístupom môže ľuďí,ktorí sa ťažko vysporiadavajú s odchodom svojich blízkych upokojiť. A tiež vidieť smrť inými očami a tent
o pohľad podať ďalej.
