Čo by si urobila, keby si sa ráno dozvedela, že toto je posledný deň tvojho života?
Raz som túto otázku videla v časopise. Len som nad ňou mykla plecom. Aká hlúposť, pomyslela som si. No asi nič, napadlo mi. Veď načo, keď zajtra už nič nebude?
Lenže tá otázka mi začala vŕtať v hlave. Naozaj nič? Urobila som v živote všetko, čo som chcela? Povedala som tým, ktorých milujem, ako veľmi ich milujem? Objala som každého, koho som túžila objať? Navštívila miesta, po ktorých som túžila?
Odpoveď bola jasná. Nie.
Aj keby som mala pred sebou ešte desať rokov, nebolo by to iné. Stále by som si hovorila, že mám ešte čas. Že raz to urobím. Neviem, či to tak majú aj iní ľudia, ale na tom nezáleží. Toto je o mne. O tom, ako málo sa viem otvoriť, aby ma nikto nezranil. O tom, ako málo dôverujem ľuďom, pretože život ku mne nebol vždy spravodlivý.
Netvrdím, že city nemám – pre moju rodinu ich mám veľa. Tých milujem a často im to hovorím. Aspoň v tomto by som na svoj posledný deň nemusela nič meniť.
Ale čo tí ostatní? Je fér voči nim, že sa tak veľmi bojím? Že neviem povedať jednoduché Mám ťa rada? Alebo dokonca Milujem ťa? Veď stačí len jedinému… Ten, kto ma zranil, už tu nie je. Ale aj keby bol, mám právo sa znova zamilovať. A napriek tomu sa bojím.
A čo cestovanie? Koľkokrát ma niečo nadchlo a ja som si povedala: Možno by som tam išla… A potom som si našla dôvod, prečo nie. Lietanie. Dlhá cesta autom. Spanie pod stanom. Strach z pavúkov, hadov… A tak stále dokola.
Až ma omráčilo poznanie, že väčšinu svojho života sa živím strachom. Strachom, že čo ak niečo nevýjde a ja opäť ostanem sklamaná.
Nikdy som o sebe takto nepremýšľala. Nebyť tej jednej jednoduchej otázky.
Čo by si urobila, keby si sa dozvedela, že toto je posledný deň tvojho života?
Možno začnem tým, že si konečne vyberiem miesto, kam by som chcela ísť. A možno prijmem pozvanie na rande. Veď koľkokrát som mu povedala nie… Čudujem sa, že o mňa ešte stále stojí.
Keby len vedel…
Viem, že život nám stavia do cesty prekážky, aby sme sa na nich poučili, nie aby sme sa ho začali báť. Netvrdím, že všetky svoje strachy prekonám už zajtra. Ale začnem. Pekne po poriadku, krok za krokom.
Čo stihnem, to stihnem.
A ak naozaj príde ten posledný deň, nech je tam toho čo najmenej, čo by som ešte mala.
