Zamyslel ste sa už niekto,čo je zmyslom života? Či pre každého z nás je to niečo iné? Alebo sa to počas života mení?
Keď nepočítam vek do dospelosti, lebo tam bolo dôležité chodiť do školy,hlavne tú školu aj dokončiť a nejako popri tom prežiť poučovanie rodičov,čo by som mala a čo nie. Tam som vôbec o ničom nerozhodovala ja.
V dvadsiatich som sa vydala a o rok sa mi narodilo moje prvé dieťa -dcérka Jasmínka. Rodina sa teda stála zmyslom môjho života. Môj muž,moja Jasmínka.
Vždy bolo niečo treba,mojou úlohou bola odbremeniť môjho manžela od akýchkoľvek domácich povinnosti a tiež od starostlivosti o dcérku… veď predsa chodil do práce a ja som bola len na ,, materskej,,Vlastne som všetko robila sama. Manžel síce frflal,že sa mu menej venujem,ale hlavne na to,že už sa o seba tak nestarám ako predtým. Snažila som sa,ale evidentne málo.
Po roku a pol sa narodil synček Jakubko.Akoby oteckovi z oka vypadol, ale že úplne.Snívala som o tom,ako sa mužovo srdce obmäkčí, veď som mu porodila syna,to vždy chcel!! No zázrak sa nekonal. Ale aj tak rodina bola pre mňa na prvom mieste. Detičky už boli dve a teda byť upravená podľa manželových predstáv by zvládol hádam len David Copperfield.Bola som unavená,ale aj tak vždy čakala manžela chutná večera doma a občas aj nejaký koláč. Veď predsa chodil do práce a ja som bola,,len,, na materskej. To už mi rázne dával najavo, že ak so sebou niečo neurobím,začne si hľadať rozptýlenie niekde inde. A samozrejme si to potom môžem vyčítať ja sama sebe.
A ja som už aj tak istý čas mala podozrenie,že tie jeho neskoré príchody z práce nie sú kvôli tomu,že mu šéf dal prácu navyše. To totiž zvykol uvádzať ako výhovorku, keď prišiel neskoro v noci domov. Bolo úplne jedno,či by som mala make-up,alebo nový účes…aj tak si ma nevšímal. A on mňa už postupne prestal priťahovať. Poviete si,že čo, veď to je príbeh skoro každého piateho manželstva.
Priority sa u mňa teda zmenili. Najdôležitejšie sa pre mňa stali moje deti. S manželom sme sa už skoro nerozprávalia mne to nevadilo. A asi by tu už moje úvahy o zmyslu života končili,keby nie noci 20. december.
Tak ako všetky tie noci predtým,kde manžel prišiel neskoro v noci,alebo vôbec,tak v tú noc prišiel domov pred polnocou. Ja som zaspala unavená v obývačke pri televízii. Jakubko mal teploty už tretí deň,takže som bola úplne odpálená. Bolo presne 23:55, pamätám si to ako by to bolo včera. Hrozne som sa vyľakala,lebo zo mňa strhol deku. Bol z neho cítiť alkohol a nejaký dámsky parfém. Bolo mi z neho na zvracanie.
,, Chcem ďalšie decko,rozumieš!“ Zreval na mňa a surovo ma znásilnil. Celý čas som bola ticho, veď čo keby som zobudila deti a začali by plakať…čo potom? Keď si odbavil svoje,zliezol zo mňa a odišiel spať do spálne. Do rána som už nespala. Aj po sprche som sa cítila špinavá a hlavne znásilnená. Preplakala som celú noc,nebola som schopná premýšľať o tom,čo sa stalo. A prečo vlastne chce ďalšie dieťa, keď sa nestará ani o tie dve,čo už sme mali.
Odstupom času som na to ale prišla. Chcel aby som aj naďalej ostala na materskej, pretože mu to vyhovovalo. Doma o všetko postarané a on si mohol užívať. Z materskej som kupovala potraviny a aj z toho mála som vedela vytvoriť chutné jedlo. On platil účty a ostatné peniaze mal na svoje nočné výjazdy.
Ďalšie dieťa sa nekonalo. Mala som niečo ušetrené a hneď ráno som s deťmi napochodovala do lekárne a kúpila si tabletku,,po,, styku. Rozhodla som sa manželovi povedať po mesiaci,že som teda tehotná,aby to neskúšal nedajbože znova. A začala chystať plán,ako dostať seba aj deti do bezpečia.
Mame o tom povedať nemôžem,má choré srdiečko a žije v jednoizbovom byte. Sestre tiež nie,bola z môjho muža vždy hotová a držala by stranu jemu. Tak komu? Jeho matka v ňom videla ideál manžela a tá by ma snáď prekliala do 10 pokolenia… Ale jeho otec, ktorý bol rozvedený s jeho matkou a syna vedel pekne skritizovať,ten by mi snáď pomôcť vedel. Pamätala som si,že má nejaké byty ktoré prenajíma,tak možno by sa nejaký našiel pre mňa a moje deti. Jasmínka mala štyri roky a Jakubko dva a pol. Bol najvyšší čas,aby som urobila ten krok a našla nám bezpečné miesto na život. Aj keď zatiaľ dočasné. Po rozvode budem zvažovať už aj tie ďalšie kroky,ale teraz musíme preč.
Keď nechám v obývačke pustený televízor a v detskej izbe zažatú lampu,tak si ani nevšimne,že tam nie sme. Nikdy nejde pozrieť malých a nieto ešte mňa. A pri veľkom šťastí ani domov nepríde. Nebolo by to prvý krát. Zavolala som svokrovci,aby prišiel,že s ním musím hovoriť osobné. Vedel,že to je medzi mnou a jeho synom je zlé,ale to čo som mu k tomu ešte povedala nemal slov. Len ma objal.
,, Pomôžem ti, samozrejme že ti pomôžem. Zbaľ si veci a o hodinu som tu aj s dodávkou.“ Bola som ako v tranze, mechanicky som hádzala detské veci do veľkých igelitových vriec a nakoniec aj svoje. Snažila som sa nehýbať s nábytkom a všetko nechať tak,ako bolo. Prišiel svokor,ponosil to do dodávky a nakoniec som si do zadu sadla aj ja s deťmi. Bála som sa,že keby sme sedeli vpredu,mohol by nás niekto vidieť.
Svokor mal voľný dvojizbový zariadený byt. Nebol to žiadny luxus,ale bol čistý a bolo tam všetko,čo ja a moje deti potrebujeme. A tu už bola moja priorita ja a moje deti. Teda stále rodina,len v inom zložení. Vypadol z nej manžel. Celkom rýchlo sme sa zabývali a čo sme potrebovali,svokor obstaral. Nechcel aby sme mali strach pri nakupovaní a stretli tam manžela,alebo svokru. Len mi spomenul,že mu volal manžel,že som niekam s deťmi išla,či náhodou nevie. Povedal mu,že nevie.
Najal mi pravničku a tiež zaplatil. Spísala žiadosť o rozvod a podala ju na súd.To už sme mesiac žili oddelene. Súd prebehol v marci a hneď na prvý krát nás rozviedli. Deti sa otca báli a vlastne skoro vôbec ho nepoznali. Nebude to teda pre nich žiadna strata. U mňa platilo to isté,bála som sa ho a už vôbec som ho nespoznávala. Pri rozvode stál skormútený,dosť pochudnutý a oči červené…isto nie od plaču,skôr hýril celú noc. Urobil teda ešte jeden pokus a chytil ma za ruku,, Prepáč mi to prosím,ja sa zmením,daj mi ešte jednu šancu, prosím…ja si aj kľaknem ak chceš.“
Bolo to úbohé a asi sa musel aj hodne premáhať,aby to vyslovil. ,,Už nikdy viac,počuješ!!“ ,, Nikdy viac nedovolím aby sa ťa deti báli a ja sama sebe tiež!!“Mala som v sebe toľko odvahy,až som sa čudovala. Ale ako matka som bola za svoju rodinu zodpovedná. My traja sme po rozvode tvorili rodinu. Už som sa prestala báť a začala premýšľať,čo budem robiť ďalej. Veľmi mi pomáhal svokor. Vybavil mi školku pre Jasmínku aj Jakubka,takže som mala čas chodiť na pohovory. A prijali ma na plný úväzok v obchode s obuvou. Keďže mám deti,dali mi len ranné zmeny a ja som v pohode stíhala aj škôlku. A keď som nestihla,vyzdvihol ich Ivan,teda svokor. A keďže s nami trávil čoraz viac času a deti ho zbožňovali, začal si hladať aj cestu do môjho srdca…a našiel ju.
Ja viem,bol raz tak starý ako ja a deťom by mal byť dedo,ale veď aké pravidlá, aké predsudky. Jediný stál pri nás, pomáhal a tak ja výčitky vôbec nemám. Som v bezpečí,tiež moje deti.Som milovaná a sme komplet rodina. Takže zmysel života pre mňa je rodina a kto už v nej vystúpi,alebo nastúpi,to ukáže až život. Viac som sa už nevydala,veď aj načo. Láska je viac,ako len nejaký papier…
