Chránime sa klamstvom

V  zajatí života a smrti

Niektorí ľudia jednoducho musia klamať. Je to pre nich prirodzené. Už sa pri klamstve ani nezarazia, že zas hovoria vedomú lož. Jednoducho povedať pravdu je pre nich, akoby sa museli postaviť nahí doprostred námestia na pravé poludnie. Lož ich zahalí, je zdanlivo menej bolestná.
Veta ako: nepočul som telefón, nemal som ho pri sebe, bol v puzdre…ma vytočí do nepríčetna. To ma jej autor považuje za tak hlúpu? Keď viem, že s ním aj spí… Pripomína mi to spolužiaka zo strednej školy, ktorý mal celú plejádu lží a výhovoriek, čo sa týka vyhotovenia školských úloh. Jednu som si obzvlášť obľúbila: nemám úlohu, mačka mi zožrala zošit. Mali doma perzské mačky. Z tých zošitov boli celé modré.
V škole je to fajn, všetci sme klamali, no niektorým to zjavne zostáva na celý život. Ako mám potom pristupovať k takému človeku? Dá sa mu veriť? Dá sa naňho spoľahnúť v dôležitejších veciach? Čo ak klame aj niečom podstatnom a ja sa to dozviem, až keď sa pravda nedopatrením prevalí? Čo ak sú všetky jeho reči iba rétorika, vypúšťanie slov z úst, lebo pekne znejú a dobre sa počúvajú? A dá sa nimi krásne ohurovať …
Ak je tento človek taký luhár, prečo som to celý čas nevidela? Áno, pretože som nechcela. Pretože som počúvala vzletné vety, brala som ich ako jeho pravdy a zásady a preochotne som verila tomu, že je priamočiary a úprimný. Je mi z toho smutno. Pretože cítim, že pravdivý nie je ani ku sebe a to je horšie. Vytvára mylnú predstavu, prezentuje ju pred inými a prostredníctvom nich sa potom s tou predstavou identifikuje. Aký to má účel? Skryť svoju pravú tvár, nenechať sa zraniť, zaliezť do jaskyne, alebo ujsť, keď bude zle? Ak by bol pravdivý, musel by sa s problémami popasovať, otvorene riešiť a zaujať jasné stanoviská. Ale to by mohlo bolieť.
Sú to také naše hry. Ja ti poviem, aký som a ty tomu ver. Načo by si ma skúmal, aj tak na nič neprídeš, ja ti svoju pravú tvár neodhalím, tak ber, čo ponúkam. Takto sme všetci spokojní, hráme svoje divadielka a veríme im. Hráme sa na lásku a nepriznáme že je to závislosť. Hráme sa na rázne rozhodnutia a v skutočnosti sú to len zbabelé úteky. Hráme sa na pomoc druhým a pritom je to iba skrytý spôsob manipulácie, alebo zištnosti.
Kým som dopísala článok, zlosť ma prešla. Nemám sa prečo hnevať. Ak ma vidí ako hlupaňu, sama som si na vine. Dala som mu taký obraz k dispozícii. A že degraduje náš vzťah na divadlo? Nuž čo, je to jeho voľba. Som z toho už len smutná.

Po káve práve vypitej, nie som už ani smutná. Nezáleží na tom, že klame, ani na tom, že si myslí, že som uverila. Dokonca ani na tom, že tým spôsobuje naše vzďaľovanie sa. Jediné pre mňa dôležité poznanie z toho celého je to, že je v mojom srdci, taký aký je, uskladnený navždy. Lebo ja ho poznám. Možno jediná.

[add_to_cart id=”” sku=”P006″]

 

Autor

Elena Engelová

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

3 názory na “Chránime sa klamstvom”

  1. Pekný deň Vám želám.
    V medicíne som sa stretol s pekným pojmom ” milosrdná lož”. Je na míle vzdialená od tej, ktorú spomínate a je to akceptovateľné klamstvo. Tým klamstvom, ktoré opisujete a čo Vás tak vytočilo je žiaľ popretkávaný celý svet. Akosi sme si na ňu navykli, dostala sa nám do bytov, mozgov, všade, zasiahla nás, ako mor. Nepovieme priateľom, že zle vychovávajú deti, keď nás kamarát niekam volá a nám sa nechce, tiež nenapíšeme pravdu, ale nejako sa vyhovoríme a semianko lži v našej hlave klíči ďalej. Možno očakávame počuť od blízkeho človeka odpoveď takú, akú chceme počuť, on nám ju dá, ale možno klame, len aby bolo dobre. Pravda bolí, to je stará pravda, ale radšej tú bolesť a úprimnosť, ako neskôr to sklamanie. Pred pár dňami som čítal rozhovor s trénerom repre Nemecka vo futbale. Priznal, že jeho úspech tkvel aj v tom, že sa obložil poradcami, od ktorých chcel len jedno, nepritakávať mu na všetko, ale byť mu oponentúrou. Prisluhovačov nechcel. A ako to vyzerá inde, prisluhovači klamú, nepovedia ani len svoj názor, len aby sa tešili obľube. Spoločnosť si na toto navykla.

  2. ďakujem za komentár Andy
    myslím, že klamanie, ktoré som opísala je bežné. Nemalo by však fungovať medzi skutočnými priateľmi. A to je téma na novú úvahu. Kto je vlastne priateľ? A komu sme priateľom my? Očakávam, že priateľ mi povie, že nemá chuť, ani čas na debaty a ja zložím bez toho, aby sa ma to nejako dotklo. Zavolám neskôr, lebo budem mať obavy, že prežíva niečo nepríjemné. Ponúknem ucho, alebo rameno a keď odmietne, počkám si. Raz sa zverí. Ak sa medzi dvoch ľudí votrie klamstvo, čo i len malé, niečo tu škrípe. Niečo čo treba pomenovať. Je to oveľa jednoduchšie, ako podliehať domnienkam.
    Ale to som sa už moc “rozkecala”.

  3. ….úplne Ste ma zaskočili a ja si na margo Vašej odpovede dovolím poopraviť jedno slovo v mojom komentári. Vymieňam priateľ za kamarát. Myslím, že na túto tému sa dá písať a rečniť donekonečna.
    No a k tej Vašej spomenutej rozkecenosti len toľko, že to asi bol len taký kratulililinký úvod k tejto téme.
    Pekný víkend.

Pridajte Komentár