Akonáhle sa k nej melódia snov dostavila, zlomila ju ako suchý konár. Jej hrôzostrašná noc v nemocnici nebola tak zlá ako očakávala a cez okná sa už opäť predierali ostré lúče slnka.
“Čo sa ti stalo?”
Zo zamyslenia ju vytrhol hlas mladého chlapca. “Včera to s tebou nevyzeralo veľmi dobre.”
“Spadla som na telesnej.”
Vedela, že to nahlas bude znieť hlúpo, ale toto vyznelo priam zúfalo.
Hoci som včera nebola úplne pri zmysloch, všimla by som si v izbe ďalšiu osobu.
“Aha.”
“A čo sa stalo tebe?”
“Ako správny chalan som skúšal pár nových trikov na bicykli a bohužiaľ to tentokrát dopadlo bolestivo.”
Kým odkrýval paplón a ukázal jej červený opuch, v tvári sa mu blysla bolesť.
“Au. To ma mrzí.”
“Mimochodom som Emily.”
“Ja Thomas.”
Pred nepríjemným tichom ich zachránil príchod dvoch doktorov. Jeden bol urastený, s pár odleskmi šedín v tmavých vlasoch a ten druhý mladý, pravdepodobne sa ešte len zaúčal.
“Tak čo slečna, ako sa cítite?”, ihneď podišli k nej, Thomasa si ani len nevšimli.
“Už je to lepšie ako včera. Už môžem celkom slobodne dýchať.”
Usmiala sa a podvedome si nabrala do pľúc plný dúšok vzduchu.
“Tak myslím, že môžete ísť. Nebudeme vás tu naďalej zbytočne držať.”
Emily sa uľavilo. Tešila sa, že konečne pôjde domov, no bolo jej ľúto, že sa nestihne o Thomasovi dozvedieť viac.
Očkom ho chvíľu pozorovala, bála sa na neho priamo pozrieť. Čo ak by ju pristihol ako na neho až príliš dlho civí?
Spustila nohy z postele a cestovnú tašku si prehodila cez plece.
“Idem sa rýchlo prezliecť z tejto košeli, o chvíľu sa vrátim. Postrážiš mi veci?”
“Samozrejme.”
Zakliesnená v úzkej záchodovej kabínke sa snažila vymaniť z nemocničných šiat.
Keď sa však vrátila naspäť do izby po Thomasovi nebolo ani stopy. Podišla k svojej cestovnej taške a zbadala malý papierik s odkazom.
“Prepáč, práve pre mňa prišla mama, čoskoro sa však určite uvidíme.”
Nevedela, že aj jeho dnes pustia.
Keď vychádzala na chodbu, všimla si na stene povesené papiere s menami osôb obývajúc dané izby.
Na bielom papieri však svietilo len jej meno.