Milí čitatelia, toto je môj životný príbeh o tom ako som sa vydal na zlu cestu, prečo sa zo mňa stal gambler a narkoman , je to príbeh o mojom tvrdom páde na samé dno o tom čím som si v živote prešiel a ako som sa z toho všetkého dostal a ako som našiel cestu vo fitness jednoducho povedané ako sa mi zmenil život.
Volám sa Jožo, mam 20 rokov a som chalan, ktorý toho zažil veľa zlého, veľa trápenia a veľa bolesti. Bývam v jednej nemenovanej obci s rodinou, ktorá má ma veľmi rada ale ja si to nie jak nevážim. Som typ človeka, ktorý najradšej by chcel mat všetko a hlavne rýchlo a na nič nečakať. Skončil som strednú školu podarilo sa mi zmaturovať a mojou žiadosťou ma prijali do zamestnania kde sa mi celkom páčilo ale aj darilo. Ako mladý človek som nevedel hospodáriť s peniazmi a tak moja výplata chodila na mamin účet, chcela mi pomôcť no niekedy som to bral , že mi škodí a tak som si zriadil svoj vlastný účet. Začiatky boli celkom fajn, kupoval som si čo som chcel, chodil som kam som chcel ale jedno som nevedel, že čo v živote chcem.
[mycred_sell_this]Raz mi prišla výplata, ktorú som minul na oblečenie pretože som musel mat to najlepšie oblečenie a minul som peniaze aj na mojich „ kamarátov“ vôbec ma to netrápilo, že ma majú iba kvôli peniazom ja som totiž chcel byt stredobodom pozornosti, byt najlepší zo všetkých. Správal som sa namyslene však som mal nato aj dôvod a vôbec mi nezáležalo na nikom ani na sebe samom. Bol som ako kreslená postavička, ktorá sa stále mení. Mal som aj kamarátov, ktorí hrávali výherné automaty no zo začiatku som sa len chodieval pozerať ako vyhrávajú ale pravdou je, že som im závidel a že ako ľahko sa dá prísť k peniazom a je to tu moje myslenie sa sústredilo na automaty bola to vstupná braná do sveta ničoho. Keď mi z výplaty ostalo niekoľko peňazí aj keď to bolo malo tak ma kamaráti zlákali do herne a začal som hrať a vyhrával som číže som odchádzal s úsmevom na tvary. Vtom čaše som si vedel povedať dosť. Prešiel pol rok od doby kedy ma prijali do zamestnania a ja som dostal silnú túžbu mat vlastne auto a tak som si zobral moju prvú pôžičku a to som sa s nikým neporadil. 
Bola to suma 3000 eur a kúpil som si auto ale viete ľahko sa berie ale ťažko sa spláca tak ja som vôbec nesplácal iba nejaké tri začiatočné splátky a to bolo všetko nevedel som aké to bude mat následky ani ma to nezaujímalo. Postupne som spoznával ľudí dobrých aj zlých a hlavne takých, ktorí požičiavajú peniaze na úroky. Moje hranie sa stupňovalo vyššie a vyššie až tak, že niekedy som prehral celu výplatu a tak jedinou mojou možnosťou ako prísť k peniazom boli úžerníci. Keď som nemal peniaze bol som časovaná bomba ale keď som ich mal tak som bol šťastný človek. Moje požičiavanie peňazí začalo malými sumami 20, 50 eur to preto aby ti ľudia videli že, viem načas vracať. Všetko čo som si požičal čo minul v herni raz som vyhral a raz prehral. Takto to išlo dookola, výplatu som prehral, požičal som si a vrátil som bolo to ako v začarovanom kruhu z ktorého sa nedá dostať von. V hlave som mal myšlienky ako získať peniaze nič iba peniaze a automaty. Tak som chodil do bank a žiadal o pôžičku a dali mi. Moja druha pôžička bola v tej istej banke kde mi dali sumu 5000 eur stým, že ta prvá sa vyplatila a zbytok okolo 1500 eur mi ostalo. Ako mi vyplácali peniaze tak som žiaril radosťou. Natankoval som si plnú nádrž, kúpil som si nejaké oblečenie, novy mobil a zbytok nejakých 1000 eur som behom chvíľky prehral. To čo som si kúpil som hneď predal pod cenu a zarobené peniaze išli do automatu, ktoré som prehral a dookola to iste požičať si od úžerníkov a hrať, hrať a hrať. Sumy sa zvyšovali, požičal som si 500 eur a musel som vrátiť 750 eur to bola moja výplata a keď som vrátil tak aj hneď som si požičal. Hnusný život čo? Neuvedomoval som si, že čo sa so mnou deje, že to so mnou ide dole vodou rodina nechápala moje správanie, začal som sa meniť na zlého Joža a tak som zistil, že potrebujem skúšať stále niečo nove a nič neodmietnuť.
Môj prvý kontakt s drogou
Mam 22 rokov už niekoľko problémov na krku a môj život sa rúca. Našiel som si partiu, ktorá tak tiež hrala automaty ale aj drogovala. Vôbec som netušil čo to je droga, vôbec som nevedel aké to ma následky len dobre slova som počúval, že je to super daj si. Tak som si dal bol to pervitin. Dal som si to cez nos, štípalo to a po chvíli to prišlo, silný príliv energie, sústredenie sa naplno keďže som šoféroval, fajčil som jednu za druhou a vkuse som sa potreboval s niekým rozprávať a kolesa sa museli stále točiť. Bol to Silvester a takto som na droge fungoval celu noc. Na druhy deň mi prišlo zle hovorí sa tomu dojazd no vtedy som nevedel čo to je za stav. Po troch dňoch nespania som dokázal zaspať ale bol som psychicky úplné mimo a jedno som si povedal, že už nikdy. Keby to bola tak pravda. Prešli 5 dni a nástup do prace keďže som mal voľno, bez drogy som bol 3 mesiace, nechýbalo mi to ani automaty som nehral. Ale po troch mesiacoch som sa opäť dal na tu cestu. Začal som si dávať veľké dávky a keď som vošiel do herne pod vplyvom drogy tak to bol môj koniec. Ten kto to zažil vie o čom píšem, bol som tam len ja a stroj a keď som prehral tak som urobil všetko preto aby som získal peniaze jednoducho ma ta droga ovládala, riadila ma. Dostal som sa až do takého štádia, že som musel kradnúť rodičom peniaze z účtu. Len si predstavte ako som im ubližoval, kradol som všetko čo sa dalo speňažiť len aby som dostal svoju dávku drogy. Bol to ešte čas kedy som pracoval a tak som pobral ďalšie pôžičky v sume 25 000 eur, nesplácal som ani ma to netrápilo pretože vždy som chcel viac a viac. Keď banka mi už neposkytla pôžičku ostalo mi už len auto, ktoré som predal a na leasing som si zobral ďalšie ale neplatil som nebolo z čoho. Stal sa zo mňa Jožo, ktorý je závislí. Ta závislosť mi spôsobila stratu zamestnania pretože miesto toho aby som chodil do prace chodil som do herne hrať automaty. Keď ma vyhodili z prace tak som si z toho nič nerobil ja nie ale rodina áno no nejavil som žiadne city stratili sa. Narobil som si pekne dlhy a prišiel som o kamarátov, rodina ma nespoznávala a vyzeral som ako troska. Tieto všetky problémy, starosti mi spôsobili to, že som chcel spáchať samovraždu.
Ten pocit keď som mal všetko a rýchlo o to všetko som prišiel bol silnejší než ja, zabíjalo ma to. Bolo leto a doraz budem mat 23 rokov, bolo niečo okolo tretej poobede ja som bol nafetovaný a stav dojazdu a naraz to na mňa prišlo idem sa zabiť, nikomu na mne nezáleží, nikto ma nemá rad, z toho sa už nedostanem. Prišiel som domov vošiel som do kuchyne a zobral jeden nôž, ako som sa obúval mama sa ma spýtala kam idem a ja, že vonku tak som išiel asi 2km na opustenú luku. Cestou sa mi zjavovali obrazy toho čo sa momentálne deje, plakal som a silne pocity beznádeje, sebaobvinovania sa, veľké výčitky všetkého čo som spôsobil a to mi dodávalo silu skončiť to. Došiel som na tu luku našiel som si miesto pod stromom, mam rad keď sedím pod stromom, pustil som si hudbu a fajčil som jednu za druhou. Je to veľmi ťažké nabrať odvahu na samovraždu a už chápem tých ľudí ktorý to ukončili so svojim životom. Plakal som a dookola si opakoval, že nikto ma už nemá rad, nikomu už na mne nezáleží tento život už nemá zmysel. Chytil som nôž priložil som ho na ľavú ruku a začal som si ju rezať , krv tiekla a ja som ešte viacej začal plakať niekedy som sa musel zastaviť bolo to ťažké prezívanie ale bolesť som necítil. Ruka krvava a prišiel ten čas ukončiť to. Pozrel som sa na Modru oblohu ale ako keby som videl iba tmu a žiadne slnko, kľakol som si na kolena, nadýchol som sa a priložil nôž k srdcu ako som chcel pritlačiť tak v tom momente sa na lúke spoza uličky vynorili traja známi starší ľudia ja som si stiahol rukáv aby nevideli krv a odhodil som nôž do vysokej trávy. Šli smerom ku mne a jeden sa ma spýtal, že čo tu robím a ja že čakám na kamaráta a išli preč. Nôž som už nenašiel možno to bol osud, že ma ostať na tomto svete ale s takým životom? Tak som sa postavil a išiel som domov musel som sa z toho všetkého vyspať. Na druhy deň som bol vonku a zavolala mi mama nech prídem domov. Ako som vkročil do domu moje veci boli zbalene mama ťažko plakala a jej posledne slova si pamätám do teraz TOTO TI ASI POMOZE. Odovzdal som kľúče a ostal som už len obyčajný bezdomovec. Človek, ktorý sa nemá kam vrátiť, ktorý už nemá nikoho, Jožo, ktorý ostal na tomto svete sám. Teraz keď to píšem tak si nato spomínam aké som to mal ťažké ale neľutujem to proste som si tím prešiel, zažil som to a som tu.
Život na ulici
Možno som to potreboval aby som niektoré veci pochopil aby som pochopil čo som robil zle a prečo som takto dopadol. Nikdy som si nepomyslel, že ja skončím na ulici a teraz sa to stalo. Je to taký zvláštny pocit, že neviete kam sa mate vydať kam kráčať a čo teraz. V živote som si vravel, že ja nikdy nebudem musieť kradnúť aby som prežil a ono sa to stalo ja som musel kradnúť aby som prežil. Bolo to leto a prvé noci strávené na ulici som zvládal niekedy nadrogovaný číže som nespal a to ma držalo inokedy som spal v blokoch v pivniciach ale aj vonku iba tam kde nebol nikto. Mojou dennou stravou boli iba čisté rožky v podstate si organizmus na tuto stravu aj zvykol ale čo sa dialo s mojou hlavou? Prichádzal som o rozum. Ta droga, to prostredie kde som žíl ta vyčerpanosť z každého dna ma oberala o všetko. Bol som zo seba tak znechutený, že som sa nedokázal pozrieť nikomu do oči a niekedy som musel žobrať pretože som nemal sily isť kradnúť a tento spôsob bol pre mňa jedliny aby som prežil. Keď som kradol tak bola to hygiena, ktorú som predával okoloidúcim ľuďom a ja som si za tie peniaze kúpil drogu. Umýval som sa v potokoch a keď prišla zima tak niekedy som sa zlozil v snehu ako troska a zaspal som v jednej mikine v potrhaných botaskách a v jedných tenkých ponožkách. Niekto si pod peklom predstavy týždeň pracovať dvanástky alebo každé ráno skoro vstávať do prace no moja predstava o pekle je život na ulici. Je to taký ťažký život, že bude prežijete alebo zomriete. V momente keď som sa stal bezdomovcom som prestal hrať automaty, nemal som nato peniaze. Čas ubiehal a bola tvrda zima niekedy som prenocoval v ubytovni na ktorú som si zarobil a niekedy u jedného človeka ktorého som poznal ale nebolo to vždy väčšinou som bol na ulici. V deviatom mesiaci žitia na ulici som prestal brat drogy a dokázal som fungovať bez toho. Zažil som ťažké chvíle a uvedomoval som si nejaké fakty ale čas sa vrátiť nedá. Jedno som si uvedomil, že moja rodina mi nikdy nechcela zle ale ja som to tak nevnímal. Aj keď boli na mňa prísny tak mi nechceli zle a tak to je vo väčšine domácnosti.
Je to už rok čo som na ulici a keď som sa tak túlal a túlal po meste išiel som okolo jednej budovy s názvom liečebňa pre drogovo závislých. Zazvonil som a informoval sa, povedal som sestričke čo sa mi stalo z mojim životom a sestrička po konzultácii mi oznámila, že o mesiac bude voľne miesto tak som ten mesiac vydržal na ulici. Nebolo to ľahké pretože tam kde som chodil kradnúť jedlo aby som prežil boli vystavene moje fotografie no podarilo sa mi nájsť nejaké malé obchodíky kde keď som vkročil tak som myslel, že utečiem pretože som mal silne paranoje, že ma sledujú niekedy som nedokázal ani vkročiť do obchodu. Ten mesiac bol strašné ťažký ale prežil som.
2.oktober 2013- nástup na liečenie pre drogovo závislých ľudí.
Prišiel ten deň, je 9 hodín ráno a ja zvoním na zvonček s obavami, že čo to je zač aký sú tu ľudia a čí naozaj ma zoberú. Prvý dojem bol ako keby som vošiel do nemocnice, tak som si sadol a čakal som na zavolanie. Plno mladých aj starých ľudí. Hanbil som sa, že kde som to skončil ale nejak to zvládnuť musím však je to iba prvý deň prvé minutý tohto dna. Modlil som sa aby ma prijali aby sa nevyskytol nejaký problém s problémovým Jožom. Čakal som asi pol hodinu a zavolala ma sestrička, vypytovala sa na môj život a nato prečo som tu. Na otázku prečo som tu som našiel len jednu odpoveď a ta bola, že už nechcem žiť ten život, ktorý žijem, chcem sa postaviť na nohy chcem sa stať človekom. Tak po rozhovore ma prijala na liečbu a ukázala mi kde je moja izba a ktorá je moja posteľ. Ach posteľ žiaril som radosťou, už nebudem spať na studenej zemi. Je to zvláštne vážiť si takéto veci. Pomali som sa vybalil však veľa som toho nemal a hneď som sa išiel osprchovať v teplej vode. Je opäť leto moja druha etapa života. Cítil som sa oveľa lepšie, teplo, posteľ a strecha nad hlavou no pre bezdomovca je to neopísateľný pocit. Veľmi dôležité boli v tom momente moje myšlienky, už nechcem byt na ulici, už nechcem žít takýto život, už nechcem kradnúť a skrývať sa. To mi dodávalo silu isť naplno v liečbe. Postupne som sa začal zoznamovať so spolubývajúcimi, ktorí boli so mnou na izbe. Boli sme tam piati aj mladý aj starší ľudia ale pripadali mi celkom v pohode. S jedným som sa začal lepšie zoznamovať vola sa Erik a je tiež narkoman a tak sme si rozprávali čím sme v živote prešli no tie príbehy boli podobne. Blíži sa dvanásta hodina a vraj čas na obed a ja cely bez seba, že budem jest teplý obed. Niekedy človek musí padnúť aby si začal vážiť to čo ma. Zisťujem, že tu majú aj posilňovňu a v tom okamihu sa mi začali vynárať spomienky ako som vyzeral keď som cvičil keď som sa dôkladné tomu venoval no to mi pomohlo k tomu aby som opäť začal. Niekto sa čudoval, že hneď v prvý deň som išiel cvičiť ale oni mi nevideli do hlavy. Tento prvý deň prešiel rýchlo, stále večer som si mal písať denník v ktorom som opisoval čo som zažil a prežil počas dna a na druhy deň ráno sa tento denník odovzdával terapeutke. Páčilo sa mi, že mi dávala spätne odpovede písomnou formou to mi dodávalo silu a úsmev na tvary. Je večer a ja už ležím v posteli a ten pocit nespať na zemi je super. Vážim si to.
Na druhy deň ráno sme mali rannú skupinu kde sme boli všetci a novy pacienti sa predstavovali a keď prišiel rad na mňa tak to bolo niečo strašné, čo ja vlastne poviem pred toľkými ľuďmi. Priznám si svoje zlyhanie? Dokážem to? Postavil som sa a začal som rozprávať asi 10 minúť a na konci sa mi všetci predstavili a privítali ma, bolo to super. Každé ráno sa konala vizita, doktori a sestričky, ktorí boli v službe chodili po izbách a pýtali sa ako sa cítime. Niekedy som povedal, že som nevedel zaspať asi to bol nezvyk spať na posteli. Väčšinou večer som sa nudil, nemal som čo robiť tak som šiel za jednou sociálnou pracovníčkou čí nemá pre mňa nejakú knihu na čítanie a s radosťou mi dala jednu povedala, že ma to bude baviť. Dievča, ktoré opisuje svoj narkomansky život a to ma silno zaujalo. Dni išli rýchlo a ja som sa po týždni dozvedel, že mam dlh v zdravotnej poisťovni a ta mi nepreplatí celu 6- týždňovú liečbu iba dva týždne. Ach to je ale zla sprava to je veľmi zla sprava však ja chcem zo sebou niečo spraviť ja už nechcem Zít ten život čo som žíl. Opäť som bol v tom, že skončím na ulici však kde inde by som skončil. Ostanem na ulici a zomriem a tak to bude fajn aspoň sa nebudem trápiť zo svojho zlého života, ktorý sa už nedá zmeniť. Ta sociálna pracovníčka sa dozvedela, že nemám kam isť tak mi začala vravieť kde sú v Košiciach nejaké zariadenia, charity pre bezdomovcoch. Zle mi z toho bolo, že by som mal opäť takto žít. V živote som prešiel všeličím ale horšie ako ulica si predstaviť neviem, zomieral som fyzicky aj psychicky postupne a pomali alebo skôr rýchlo? Vráťme sa späť do kancelárie sociálnej pracovníčky. Spýtala sa ma čí by som chcel isť do Prešova do resocializačného strediska. Čo to je? Jožko tam ti bude dobre. Keď to povedala tak som tomu veril mal som úsmev na tvary. To čo ma prekvapilo bolo, že hneď volala vedúcemu tohto zariadenia a spýtala sa čí ma voľne miesto a že ma tam posiela. Bol som zato vďačný ale ja sa nemám ako tam dostať no nepovedal som jej nič. Ako sa tam dostanem ja tam chcem isť. To je moja posledná šanca. Je 17. Október 2013 9 hodín ráno a môj čas odisť. Fajčil som pri popolníku s jedným chalanom s ktorým som si dobre rozumel a povedal som mu, že čo je vo veci. Že, chcem isť do Prešova ale nemám začo. Z ničoho nič mi daroval nejaké drobné a neskôr začali za mnou chodiť ostatný ľudia a dávali mi peniaze. Z toho som bol úplné dojatý priam šťastný a bol som prekvapený. Každému patrilo veľké poďakovanie. Toto som ozaj nečakal, že existujú aj taký dobrí ľudia, ktorí pochopia človeka v ťažkej životnej situácii. Ešte som stretol tesne pre mojim odchodom moju terapeutku s ktorou som sa rozlúčil, poďakoval som jej a darovala mi čokoládu pekne od nej. Je 12 hodín a mne ide autobus s ktorým sa dostanem na stanicu. Začalo sa diať vo mne niečo zvláštne. Potreboval som sa čo najrýchlejšie dostať do Prešova ale potreboval som si dať aj drogu. Dostal som strašnú chuť a to preto, že som mal nato peniaze. Jožo neodbočuj, neopováž sa tie peniaze dať na drogy, nerob to Jožo chod tam kam máš isť. Silno som sa musel prekonávať ale teraz už konečne sedím v autobuse smerom do Prešova. Upokojil som sa, dokázal som to. Keď autobus vyštartoval tak som bol taký šťastný, že končím s Košicami už nikdy tu neprídem, tu dobre zážitky nemám. Tu kamarátov nemám a TU KONCIM!
17.Október 2013
Príchod do Resocializačného strediska
Ešte pred opustením liečby v Košiciach som sa spýtal Erika, ktorý pochádza z Prešova, že ako sa dostanem do tohto strediska. Vysvetlil mi na ktorý autobus mam nastúpiť od stanice a kde vystúpiť a kam sa vydať ale ja aj tak som sa pýtal ľudí v Prešove, že kde je ta ulica. Pomohli mi a dostal som sa ku budove Resocializačného strediska. Vôbec som netušil do čoho idem, vôbec som nevedel čo sa tu robí a či mi to pomôže. Len som si pred vstupom povedal, že to dokážem a tak som vstúpil dnu. Hm, vyzerá to tu nie jak staro nie jak nemoderne, sem tam som zazrel nejakých starších ľudí ale však to je dobre pretože zo staršími ľuďmi viem vychádzať celkom fajn. Čakám vo vestibule a prichádza ku mne jedna pani menšej postaví, pozdravím a vedie ma po starých schodoch do svojej kancelárie. Čo bolo prvé dala mi fúkať potom test na drogy a keďže všetko bolo v poriadku tak som šiel vypisovať papiere. Bol som tak trochu v napätí keď sa ma vypytovala, že prečo som tu prišiel, ako to bolo s mojim drogovaním či mam nejaké dlhy a ako to je s mojou rodinou no celkom dosť ťažké otázky pre moju bolestivú dušu. Informovala ma čo sa tu nesmie to bolo v pohode bol som rad, že nemôžem chodiť vonku po dobu troch mesiacov, že nemôžem mat u seba peniaze to bolo fajn ale keďže som nemal 100 eur na služby, ktoré sa tu platia každý mesiac tam som bol v krízovom režime a to znamená. Že nesmiem piť kávu ani fajčiť cigarety. Odovzdal som krabičku cigariet a ostatne peniaze okolo 20 eur. Odovzdal som aj môj rozbitý mobil, ktorý mi momentálne vôbec nechýba. Tak od tejto chvíle mi začína režimová liečba, ktorá trvá 15 mesiacov. Fuha, dlhá doba. Pani terapeutka mi ukázala, kde je moja izba a posteľ. Vyzerá to tu celkom fajn už nie ako v nemocnici. Celkom útulne. V hlave mam taký bodrel taký zmätok, že neviem čo skôr. Tak najprv sa idem vybaliť a uložiť si veci do skrine potom si pôjdem dať sprchu v pekných kupelnach. Ostal som prekvapený. Asi sa mi tu bude páčiť. Dostal som takú príručku napísanú na počítači a to bol domoví poriadok, dočítal som sa zaujímavé veci a podľa nich sa mam riadiť a to sa budem aj snažiť. Závislý človek ako ja sa potrebujem naučiť dennému režimu, zvyknúť si na ranne vstavanie, obnoviť si sebadisciplínu, mat všade poriadok a chodiť všade načas. Preto tu mame aj režim, podľa ktorého sa musíme riadiť a ten kto si naň nevie zvyknúť tak dlho tu nevydrží.
Denny režim cez pracovny tyzden:
6:00 budíček
6:15-6:45 rajóny
6:45-7:00 raňajky
7:00-7:15 kontrola rajónov
7:15-7:30 ranná skupina
8:00-12:00 pracovná terapia
12:00-12:30 obed
12:30-15:00 pracovná terapia
15:00-18:00 osobne voľno
18:00 večera
18:45 večerná skupina
22:00 večierka
Zaujímavý režim uvidíme či ho zvládnem no ja verím, že áno. Prešli asi dve hodiny po mojom príchode, vybalený, osprchovaný a idem na obhliadku a naraz vchádzam do jednej miestnosti a bola to taká menšia skromná posilňovňa a opäť sa mi začali vynárať spomienky ako som niekedy vyzeral a tak som si povedal, že tu začnem na tvrdo na sebe makať tak som sa šiel prezliecť a išiel som hneď cvičiť. Ako cvičím tak cítim, že moje telo je bez síl proste som zničený zo svojho života za tie posledne dva roky. Nedokážem zdvihnúť ani smiešnu váhu a vlastne budem vedieť dvihnúť niekedy aj väčšiu? Tak dlho som necvičil iba som sa tak ponaťahoval a prichádza čas na večernú skupinu, som v strese pretože sa budem musieť predstavovať. Je nás okolo šestnásť klientov a sedíme v kruhu. Pani terapeuta pozdravila nás všetkých a ja som dostal slovo. Tak ja sa volám Jožo, mam 25 rokov, mojim problémom sú drogy a hracie automaty… tak som sa vyrozprával a povedal som im tie dôležité veci aby mali nejaký obraz. Potom sa ma vypytovali na môj život a ja som im s k ľudom odpovedal a následné sa mi začali predstavovať oni. Keď som počul, že jeden tu je 14 mesiacov tak som bol milo prekvapený ale veľmi som obdivoval ich správanie a vyjadrovanie sa hlavne tých starších klientoch možno sa tu niečo naučili. Ja mam veľký problém s vyjadrovaním sa a s komunikovaním pokazilo sa to od kedy som ostal na ulici pretože tam som s nikým nerozprával a tak sa môj mozog zanedbal. Uvidíme čo zo mňa bude keď tu ja vydržím 15 mesiacov. Budem musieť dať do toho všetko čo bude v mojich silách keď chcem byt človek. Nehovorím, že to bude ľahké no mohlo by to stať zato. Dnes už iba pozriem po dlhej dobe niečo v TV a idem spať.
Tie dni strávené tu mi ubiehali veľmi rýchlo prechádzali týždne, mesiace a mne napadla otázka, dokážem sa zmeniť za 15 mesiacov? Stihnem na sebe vykonať takú zmenu akú chcem? Potrebujem sa naučiť premýšľať ako človek už nechcem robiť v živote také chyby ako som robil. Potrebujem si dať do poriadku svoju hlavu, svoje myšlienky a prísť nato prečo som v živote robil tie zle rozhodnutia. Mojou potrebou je aj dať sa fyzicky dokopy chcem nabrať svaly ako kedysi. No nehovorím, že to bude ľahké ale snažím sa veriť, že to bude stať zato. Ako dni ubiehali prichádzali aj dobre ale aj zle dni, veľa nervozity, ktorú som v sebe dusil, ktorú som nevedel dať vonku, keby som dal vonku môj hnev tak neviem čo by sa stalo mal som zo seba strach tak som radšej svoj hnev si vybíjala do boxovacieho mechu a to mi pomáhalo.
Po mesiaci som sa rozhodol, že napíšem mame list. Musí byt úprimný a musí tam byt prečo som tu a ako som sa sem dostal ale ja tam napíšem aj odpoveď prečo som robil všetko to zle. Moja rodina nevedela, že drogujem a teraz je nato čas sa priznať. Keď som ho písal bolo mi smutno aj som si vyčítal minulosť a to ma bolelo dosť. List som dokázal napísať zhruba na dva strany a dal som ho precitať mojej terapeutke. Dokonca mi prišla aj spätná odpoveď z čoho som bol nesmierne prekvapený ale strach som mal z toho čo v ňom bude napísané moje očakávanie bolo, že ma mama odpise, že ma skritizuje ale nebolo to tak, bol to záujem o vlastného syna.
Po dvoch mesiacoch: Pracujem v pneuservise je to moja pracovná terapia, bola zima kde naraz sa otvorili dvere a v nich stala moja mama, sestra a sestrin priateľ. Nevedel som čo mam povedať. Objali sme sa a šli sme do kancelárie k terapeutovi kde sme sa rozprávali, sestra sa rozplakala viem presne čo prežívala no ja som chcel tiež ale nešlo to. Mama mi priniesla nejaké veci z čoho som bol happy. Bola to asi pol hodina čo sme boli spolu a potom sme sa rozlúčili. Prežíval som aj radosť aj hnev na seba aj smútok. No jedno viem, že sa potrebujem zmieriť so svojou minulosťou to tak nemôže isť ďalej, nemôžem si stále vyčítať čo bolo. Na večernej skupine niekedy aj rozprávame čo sme prežili za dnešný deň a ja som povedal tuto novinku a bolo to fakt super, že som sa mohol s niekým o to podeliť.
Jeden rok v Resocializácii
Možno si myslite, že je to veľký skok ale tak to je. Som stále tu a v niečom som sa zmenil v niečom po čom som tužil. Veľmi mi pomáhajú terapie s mojou terapeutkou aj keď nie vždy to je tak ako si predstavujem. Tou zmenou je vyrovnanie sa so svojou zlou minulosťou a ako som to dokázal? No ja som o svojom živote hovoril viacerým ľuďom hlavne cudzím a hovoril som to dookola a po ôsmich mesiacoch nastal ten zlom kedy som si už nič nevyčítal. Stáva sa zo mňa človek áno presne tak cítim to v sebe aj na sebe. Stáva sa zo mňa zodpovedný človek, ktorý vie čo v živote chce. Určíte poznáte ten pocit keď sa vám darí ale nie každý to pozná a ja to teraz spoznávam. Onedlho to bude 15-ti mesiac mojej resocializácie, čas na čítanie záverečnej reči. Je to v podstate zhrnutie mojej liečby, zhrnutie toho čo som dokázal ale to si precitáte na zaver. Keďže v štvrtom štádiu je podmienka nájsť si pracú tak ja som hľadal a hľadal a našiel som. Vznikali nepríjemnosti pre moje dlžoby objavovali sa exekútori siahali mi na plat a to bola pre mňa veľká záťaž. Myslel som si, že to nezvládnem, že ma proste ti exekútori pošlú späť do života, ktorý som žíl. Nemyslel som si, že ma také niečo čaká. Pôžičky mi bolo ľahké nabrať ale následky som nevedel aké budú a neprajem to nikomu ale pochopil som prečo ľudia zomierajú kôli dlhom. Mne sa podarilo povybavoval splátkové kalendáre, dobre bolo, že pochopili moju situáciu a teraz je to už fajn nie je to ľahké ale je to fajn lepšie sa mi dýcha.
To, čo som niekedy považoval za nemožné sa stalo možným a ako sa hovorí „ všetko zle je na niečo dobre“
Volám sa Jožo a mam 27 rokov a som chalan, ktorý sa z úplného dna dokázal dostať a začal som sa tešiť z nového života.
Moja liečba trvala 28 mesiacov a to som mal čo robiť zo sebou aby som sa postavil na vlastne nohy a dal si dokopy život. Teraz mam 28 rokov a 3,5 roka som čistý a cestu vo fitness som si obľubil ako nikdy predtím. Stala sa mojou novou ale zdravou zavislosťou 🙂 Už počas liečby som prešiel z malej posilky do fitness centra a ako som cvičil tak som prichádzal na myšlienky že to chcem niekam dotiahnuť však som mladý chalan a vedel som že nato mám. Pred dvoma mesiacmi som si zabezpečil osobneho trenera ktoremu som povedal že sa chcem dostať na budúci rok 2018 v apríli na moju prvú súťaž v kategorii mens physuique. Tréner mi nastavil dietu a treningový plán na mieru. Takže dávam do toho všetko čo je v mojich silách a nikdy sa nevzdávam.
[/mycred_sell_this]
