,,Je láska večná? “ Koľkí z nás si dávajú túto otázku? Ak si ju dáš a si zamilovaný, odpoveď je jasná.,,Áno, samozrejme že je!“
No a potom je odpoveď, keď prídu prvé problémy,sklamania,tak potom si už hovoríš, že ,,možno,,. No a keď ťa už sklame niekto tak veľmi,že sa to odpustiť nedá, odpoveď je nad slnko jasnejšia.
Láska je stav prechodný, skladá sa z viacerých hodnôt v živote. Patrí tam zamilovanosť,láska,potešenie,radosť,ale aj tie menej pekné veci. Smútok,obavy,strach a nakoniec sklamanie a nenávisť. To všetko toto slovo obsahuje. A týmto musí človek prejsť,aby to pochopil.
Spoznali sme sa na strednej škole,volal sa Marek a bol to taký samoľúby frajer. Oči tak modré a hlboké,až sa zdalo sa sa v nich človek utopí. Na tú dobu sa obliekal veľmi moderne. Bol jedenáčik a jeho rodičia si to mohli dovoliť.No aj napriek tomu bol veľmi spoločenský a veľmi sa nad ostatných nenadraďoval.K dievčatám sa správal slušne a bol si vedomí,že je terčom záujmu pre viaceré z nich. Teda okrem mňa,ja by som ho napríklad nechcela . Vtedy ešte nie.
Posledný ročník už končil,čakali má záverečné skúšky o dva mesiace. Zameranie na tejto škole som mala ako ,, kucharka-servirka,, teda nič ťažké a bola to dobrá škola v tú dobu,teda v 80-tich rokov pre dievča. A tak posledné dva týždne sme mali už hlavne prax. Porozdeľovali nás po rôznych reštauráciach,kde sme varili v obrovských kuchyniach,v obrovských hrncoch a obrovské množstvo jedál. Nebavilo ma to a nebol to ani môj výber školy,ale vtedy to tak bolo. Kto nebol z majetnejších pomerov,pre toho boli tieto,,učňovky,,. No a o to to bolo horšie,že tam si prax odrábal aj Marek.
,,No zbohom!“ Keď som ho tam zbadala.,Už len ty si mi tu chýbal! Akoby nestačilo,že tu sa varia väčšinou zeleninové jedlá a ja zeleninu neznášam.“ Ja som len chcela odbiť tú sprostú prax a urobiť tie sprosté skúšky. Vôbec som potom nechcela muklovať kdesi v nejakej kuchyni,to teda nie!
Mala som plán po skúškach. Ale teraz predbieham, ešte stále som v reštaurácii a dali ku mne do dvojice zrovna toho,s kým som tam chcela byť asi najmenej. Ale on sa usmieval,ako by cely čas vedel,čo si o ňom myslím.
A nech,mne to nevadí,hlavne nech to hnusné jedlo,kde ide asi desať kíl zeleniny dochutí a dostaneme za to dobrú známku.,,Dva týždne prejdú ako voda“ povedala som si.,,Ty ma moc nemusíš,však? Urobil,alebo povedal som niečo, čím som si to zaslúžil“? Opýtal sa ma to hneď v druhý deň.
Prečo si ľudia myslia,že o nich niekto musí mať nejaký názor? Ja som si ho už na škole zaškatuľkovala ako frajera z ktorého baby boli hotové. U nás v triede viem aspoň o piatich. A ja som chalana už aj tak mala. S Jarom som chodila od druhého ročníka. Nebol tak pekný ako Marek,ale mal oči len pre mňa a ja som si ho vedela predstaviť pri sebe aj potom,ako skončím školu.Chodili sme spolu do kina a na diskotéky, alebo len tak blúdiť po meste. Mali sme si vždy čo pekné povedať a ja som bola dokonale spokojná.
Stalo sa to posledný deň praxe. Úspešné sme tie dva týždne zvládli a preto jeden z našej skupiny vymyslel ohromný nápad osláviť to a zakončiť večer na diskotéke.A že ten kto sa nepridá je suchár. Vedela som,že myslí tým mňa,lebo po celý čas na mňa Marek pozeral a ako vždy sa usmieval tým jeho úsmevom. ,, Veď nebuď taká,netrhaj kolektív!“ Čo som teda mohla urobiť, keď už sa potom dívali všetci? ,,No dobre teda,tak večer sa vidíme.“ Radšej som sa hneď po praxi odtiaľ vyparila a večer teda stála pred klubom a zvažovala či vojsť,alebo sa otočiť a rýchlym krokom odísť. A v tom má niekto chytil zozadu za pás a ja som vedela,kto to je. Zacítila som jeho tuzexovú voňavku, tú vôňu som cítila vždy, keď sme spolu varili. Tak sme teda šli do vnútra. V duchu som si hovorila,,Nech to na mňa chlapec ani neskúša,sa z tej jeho voňavky hádam nezbláznim!“
V skupine sme boli dve baby a sedem chalanov,takže to bude v pohode. Popijeme,zatancujeme a pôjdeme domov.Tak som si bola sama sebou istá,že som si večer dohodla rande aj s Jarom. Mal ma čakať o jedenástej na stanici u nás na dedine a odprevadiť ma domov. Všetko išlo podľa plánu. Objednali sme víno pre náš stôl a začali sme vtipkovať o tom,kto aké prísady pridával do jedál a čím bolo jeho jedlo iné. Keby to majsterka vedela,zabila by každého,kto to kedy urobil. Pre ňu bola receptúra sväta.Priznám sa,mňa táto debata vôbec nebavila,ja som sa skôr popri tom jedle tmolila a čislila zeleninu, ostatné robil Marek a to jedlo vždy bolo podľa majsterky vyborné. Zatiaľ nikto z nás tancovať nešiel a tak pre mňa prišiel chalan od vedľajšieho stolu. ,,Nejdeš si zatancovať?“ spýtal sa ma. Marek ma chytil za ruku a postavil sa pred toho chlapca.,,Nie,ona ide tancovať so mnou!“. No taká drzosť!Vytrhla som svoju ruku z Marekovej a podala ju tomu chlapcovi a spolu sme odišli na parket. Na chrbte som cítila,ako ma prebodávajú Marekove oči, hádam mi tam nevypáli diery? Keď skončí kolo, zoberiem sa a pôjdem na vlak a domov. Ani som sem nemala ísť. Ako sme tak tancovali, niekto do mňa strčil takou silou,že som letela niekoľko metrov cez parket a pristála pod stolom pri okne. To som ešte pri vedomí bola,ale hneď nato nič len tma. Prebrala som sa až vtedy,keď ma dávali na nosidlá. V hlave mi hrozne hučalo a na tvári som cítila niečo zaschnuté a smrdelo to ako krv.
Zdravotník sa opýtal,kto tam so mnou je a len som zbadala,ako Marek zdvihol ruku a zakričal.,,Ona je tu so mnou a mám tu aj jej veci,bakelku a bundu.“ Nastúpil teda do sanitky aj on. V nemocnici ho už ďalej nepustili ale stihol mi ešte povedať,že zajtra príde. Mne v ten večer urobili všetky vyšetrenia a rentgen. Našťastie nič zlomené, len dosť veľká tržná rana. 13 stehov. Pomaly mi začala opúchať tvár a meniť farby. Hlavne tá strana,na ktorú som dopadla. Moja prvá návšteva boli rodičia,priniesli mi veci. Mama si poplakala a otec sa so súcitom a porozumením po celý čas na mňa díval. Keď odišli, niekto potom strčil hlavu do dverí. Bol to Jaro. ,,No ty teda vyzeráš! Bolo ti to treba tam ísť?“ Som myslela, že zle počujem…ani sa mu nechcelo ísť dovnútra.,, Prídem, keď ťa pustia domov, dlhšie ako týždeň si ťa tu aj tak nebechajú.“ Chcelo sa mi zakričať nech vypadne, ale nemusela som, išiel rád aj sám.
A tak keď potom prišiel Marek a našiel ma spuchnutú a uplakanú ležáť na posteli, len má pohladil po ruke a povedal,že príde zajtra,aby som si pospala a ráno bude lepšie. A aj bolo. Cez noc som si to tak trochu v tej mojej zošitej hlave upratala a presne tak ako som vedela,že nechcem byť kuchárka,tak som aj vedela,že nechcem už byť s Jarom. Keď prídem domov poviem mu to. A teda za siedmy deň ma pustili domov. Každý ten deň v nemocnici ma prišiel Marek pozrieť a ak sa dalo,išli sme si posedieť do parku v nemocnici. A veru stále sme mali o čom rozprávať a na tie návštevy som sa dokonca tešila.
A tak sa to teda medzi nami začalo. Skúšky som urobila na výbornú ja aj Marek. Ja som po škole začala pracovať v podnikovom bufete a Marek sa zamestnal v najväčšej reštaurácii v meste ako kuchár. Boli sme spolu zamilovaní a trávili spolu skoro všetok voľný čas. Vždy sme mali o čom spolu hovoriť a to bolo na tom to krásne. Marekovi po roku sľúbili miesto šéfkuchára, lebo ten pôvodný mal o pol roka ísť do dôchodku. Medzitým som zistila,že som tehotná a tak nebolo šťastnejšieho páru. Zobrali sme sa teda a jeho rodičia nám darovali byt po starých rodičoch, ktorý dovtedy prenajímali. Bol to útulný trojizbový byt na treťom poschodí. Manžel to mal ķúsok do práce a mňa vypísali na rizikové tehotenstvo, lebo prišli neočakávané zdravitné komplikácie. Ale nič tragické, len som sa musela viac šetriť.
A tak sa nám v marci narodilo prekrásne dievčatko. Vlásky čierne ako havran,očká modré po ockovi. Dali sme jej meno Marika. Bola ako anjelik, božsky krásna. Človek by si myslel,že nám začala nová etapa života. A veru aj začala, len iná,akú by som očakávala. Marika často plakala,buď ju bolelo bruško,alebo bola hladná, alebo pokakaná. Marek to zo začiatku ignoroval, tváril sa že mu to nevadí, lebo to vraj deti tak robia keď sú babätká. Aj jeho mama hovorí,že on bol presne tak isto taký umrnčaný. Smial sa tomu.
Ale keď začal Marike ísť vonku prvý zúbok a to už plakala intenzívnejšie,začal Marek chodiť z práce čoraz neskôr,dokonca aj uprostred noci. Ráno som ho našla spať v obývačke na gauči pod dekou. Nechala som ho prespať,,opicu,, a povedala mu,čo si o jeho správaní myslím. Veď dieťa nieje hračka,aby sme sa s ňou pohrali,len keď je dobré a keď je zlé,hodili ho pod posteľ!!
A tak sa mi teda priznal. Prácu šéfkuchára nakoniec dostal jeho kolega Pavol. To že Mareka tak dopálilo,že dal okamžitú výpoveď. Poprosil ma,či by som mu nedala čas kým sa z toho zpamätá a nemohla ísť s Marikou na pár dní k mojim rodičom,lebo predsa len sa nedá premýšľať v byte,kde v kuse plače naše diaťa.Pár dní si oddýchne a vyrazí si hľadať novú prácu.
Bolo mi ho ľúto,na to miesto sa spoliehal, zárobok tam bol o dosť väčší ako len kuchár, rozumela som tomu. A aj ja som potrebovala byť trochu v kľude, deň predtým mi moja gynekologička oznámila,že som opäť tehotná. Vôbec som netušila,ako sa s tým vysporiadať. Keby bol Marek v pohode,možno by ho táto novinka hoci prekvapila,ale tešil by sa z nej. Ale takto neviem… Poviem mu to až potom,keď sa všetko utrasie.
Odišla som teda k našim,tí boli z Mariky úplne hotoví a ona naopak aj zabudla,že jej idú zúbky. Dobre sme veru urobili,že sme si dali priestor,prospeje to nakoniec nám všetkým.
Lenže prešiel týždeň,dva,tri a bol to už mesiac. Ani neprišiel,ani nezavolal,ani nenapisal. Nič,ani obraz,ani zvuk.,, Dúfam,že sa mu nič nestalo!!“napadlo ma. Rýchlo som na seba hodila rifle a mikinu a šla za maminou,nech dáva na Mariku pozor,že si idem niečo vybaviť. Ale podľa výrazu z mojej tváre musela vedieť,že idem za Marekom. Vedela,že v posledných dňoch som čoraz smutnejšia a určite ma počula,ako v noci ,keď všetci zaspía plačem. A tak som teda išla. No ani vo sne by ma nenapadlo,v akom stave nájdem nielen byt,ale aj samotného manžela.
Plná schránka,kto vie odkedy ju nevybral. Vyšla som výťahom na tretie poschodie a otvorila dvere. Ten smrad by jedného zabil. Bolo cítiť alkohol,cigarety,pot. Pre mňa ako tehotnú to bolo ako by mi niekto dal ranu do žalúdka. Musela som ísť zvracať. A keď som videla v ako stave je kúpeľňa a wc,ani som nedobehla. To už bolo aj tak jedno,už väčší bordel tam byť asi nemohol. V kuchyni špinavý riad všade kde som sa pozrela a na linke kopec fliaš od alkoholu. Niektoré prázdne,iné nedopité. No a obývačka,asi podobne ako kuchyňa a kúpeľňa. Teraz ešte čo, alebo možno aj koho nájdem spálni? Nemusela som ani kľučku na dverách stlačiť,tie zvuky by rozpoznal každý. Môj muž tam mal dámsku návštevu!!!
Potom som ho videla až pri rozvode. Aj takto niekedy končí láska.
