…akí to vlastne sme, my Slováci

V  zajatí života a smrti

Nie, vôbec nemám v úmysle týmto článkom tu čeriť hladinu, či silou mocou hľadať konfrontáciu, ale je mi jasné, že mnohým nebude pochuti…
Odvahu napísať toto všetko mi dodalo zostrelenie lietadla nad Ukrajinou, nie však to zostrelenie ako také, ale sprievodné javy s tým spojené. Svetoví politickí lídri vydávajú ostré vyhlásenia, je tu možnosť zvolania BR OSN. Stal sa TERORISTICKÝ ČIN! No a naša politická scéna? Ako obvykle, tíško, hlboko zahrabaná v piesku letných dovoleniek. Čudujeme sa?? Nie. Veď len tak ledabolo nakuknime do minulosti, stačí na prezidentov. Jeden nechal v totalitnej minulosti rozohnať v Levoči zhromaždenie veriacich kresťanov, aby o pár rokov neskôr sa nechal prijať pápežom Jánom Pavlom a v pokľaku mu bozkával nohy, druhý v časoch totalitných poradca ministra financií na Kube, o pár rokov neskôr najväčší demokrat. A my, pospolití občania Slovenska? Sme takí istí, ako tí dvaja spomenutí. Všade kričíme, že sme pohostinní, milí, od srdca dobráci. A čo činíme? Ukrajinci utekajú zo svojej krajiny v prvom rade zo strachu o vlastný život, až na druhom mieste je lepší život. A už počuť hlasy, ako ich nechcem za suseda, nech len idú, len pre boha nie do našej dediny, či mesta. Kto sa kedy pýtal, Angličanov, Nemcov, Holanďanov a neviem koho ešte, či chce mať suseda Slováka. Nás musia predsa všade a všetci vítať s otvorenou náručou. Len my nikoho, pardón, aj my všetkých, len to nesmie byť v mojom meste, v mojej dedine, na mojej ulici. A to píšem o utečencoch z Ukrajiny, nie o hospicoch pre našich občanov, ktorých stavbu každí všemožne podporuje, ale keď príde na lámanie chleba, znovu sa ozve obyvateľstvo dediny, či mesta, kde sa má hospic zriadiť, len pre boha nie na konci našej ulice, ako my tam potom dokážeme s tými obyvateľmi hospicu žiť. Bože, uvedomte si tú hroznú necitlivosť a to sme my, Slováci. Hráme sa na veriacich, navštevujeme kostoly, kde nám kážu kňazi, vysokí cirkevní hodnostári, zamestnanci cirkví, predpokladám, že všetci spomenutí sú veriaci, takže očakávam, ze by sa mali podľa toho správať! No žiaľ vždy to tak nieje, niektorým by bola druhá nápravnovýchovná skupina v base veľmi mierna. To píšem preto, lebo náš štát podpísal s Vatikánom naozaj netradičnú zmluvu. Takže keď nám takí ľudia kážu, nečudujem sa, akí ľudia do kostola chodia. Netreba nám cirkev, stačí nám viera. Ak raz niekto oddelí štát od cirkvi, som zvedavý, koľko ostane tých hlboko veriacich, bojím sa, že menej, ako v Čechách. Keby sme si radšej už prestali klamať, neotáčali vkuse tie kabáty podľa smeru vetra, nevolili “menšie zlo”,ako vždy bývalého komunistu. Sme ukrutne šikovný a už aj vzdelaný národ, pridajme k tomu tú pohostinnosť, dobrotu, ochotu vždy pomôcť aj v skutkoch, nielen v slovách.

[add_to_cart id=”” sku=”P004″]

Autor

andy

Posledné Príbehy AutoraKategórie AutoraAutorové ZnačkyNajnovšie komentáreKnihy Autori

1 názor na “…akí to vlastne sme, my Slováci”

  1. Slovenská mentalita….téma na dlhé hodiny. Nebudem sa rozpisovať, v mojich veršoch sa s touto dilemou vyrovnávam často…Síce je článok staršieho dáta, jeho aktuálnosť ma prinútila zareagovať….Schopnosť vnímať, to je problém dnešnej spoločnosti hlavne vďaka mienkotvorným médiám, ktoré nás kŕmia ak nie polopravdami a vyslovenými klamstvami, tak frivolnosťou myšlienkových pochodov kvázicelebrít, bieda a prežívanie od výplaty k výplate, plus neustály strach o stratu zamestnania a výkričník v podobe exekútora….to všetko sú faktory, ktoré SCHOPNOSŤ VNÍMAŤ realitu navôkol POTLÁČAJÚ. Sme presne tam, kde nás chce politická špička mať…V KÚTE bez vôle odporovať. Máme dosť svojich starostí, žijeme na dlh, prečo sa ešte zaťažovať biedou iných? Prečo by sme mali zdieľať tento negativizmus, keď sami sme na kolenách?
    Mojou nádejou je však viera v slovanského ducha a jej vnútorný oheň.Dokonca môžem napísať, že táto bieda nás vnútorne zoceľuje, hoci by si elita priala opak. Je to v jej neprospech dvojsečná zbraň a ja verím, že to časom pochopí každý a preberie sa z letargie, nakoľko pud sebazáchovy je v každom z nás. Už teraz sa prebúdzame a kroky, ktoré ako jednoduchí občania podnikáme v kontraste s krokmi vlády, ktorá finančne podporuje ukrajinskú nacistickú vládu, my podávame ruku tým, ktorí na hru mocných v geopolitickej šachovnici sveta doplácajú najviac…civilistom bez domova a so spomienkami, ktoré si my ako ľudia žijúci zatiaľ v mieri nedokážeme ani predstaviť.

Pridajte Komentár