Spoločne s Lolou sme sedeli na kopci nad Myjavou. Zahľadela som sa do diaľky a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu.
„Takže ťa včera opäť raz čakal? On si to nedá vysvetliť, že ste sa jednoducho rozišli?“ Krútila hlavou.
„Vieš aký je. Vždy ma chcel mať len pre seba, mal potrebu kontrolovať ma a teraz, po toľkých rokoch, sa toho nevie vzdať. Aj napriek tomu, že už nie sme spolu.“
„To že si sa s ním rozišla, bolo to najlepšie rozhodnutie. On je psychopat, je tebou úplne posadnutý. Čo ak ti ublíži?“ Pozrela na mňa vystrašeným pohľadom.
„Nepreháňaj, je to predsa len mesiac, čo som to ukončila. Po šiestich rokoch vzťahu to musí byť pre neho náročné. Ale sama za seba musím povedať, že teraz sa cítim byť voľná. Akoby som až teraz bez neho, mohla začať opäť naplno žiť.“ S povzdychnutím som sa usmiala.
„Ten kretén, si ťa vôbec nezaslúžil. Verím, že si nájdeš niekoho lepšieho. Takého, ktorý ťa bude nosiť na rukách a vyznávať ti lásku na každom rohu.“ Naše pohľady sa stretli a v tom okamihu sme obidve vybuchli od smiechu.
„Daniel ťa nosí na rukách a vyznáva ti lásku na každom rohu?“ Štuchla som ju do ramena.
„Kiežby, mám pocit, že niekoho má ale nie som si istá.“ Uhla pohľadom a prehrabla si svoje červené vlasy.
Jej slová ma prekvapili ale videla som na nej, že nemá chuť sa o tom teraz viac rozprávať. Prisunula som sa k nej bližšie a oprela si hlavu o jej rameno. „Keď sa na to budeš cítiť, povieš mi viac.“ Videla som ako sa ponad plece usmiala a jemne prikývla.
Prebudil ma hlasný zvuk môjho telefónu. S prižmúrenými očami som sa snažila zaostriť na hodiny, ktoré viseli oproti mne na stene. Kto a prečo mi vola v sobotu ráno o takejto skorej rannej hodine? Pokrútila som hlavou a neochotne sa natiahla po telefón, ktorý ležal na nočnom stolíku. Telefón práve dozvonil a ja som bola rozhodnutá, že nebudem zisťovať kto vlastne volal. Určite to počká, je predsa sobota. Pomyslela som si.
V tom momente ale zazvonil druhý krát.
„Klára, si si vedomá toho, že dnes je sobotu? A v sobotu sa predsa nepracuje, nemám pravdu?“ Rozprávala som ešte s prižmúrenými očami.
„Toto je stav núdze!“ Jej hlas znel tak naliehavo. Oči som otvorila dokorán a zbystrila som.
„Francúz dorazí už v pondelok!“ Vzlykala do telefónu. „Mal prísť až o dva týždne! Pred niekoľkými minútami som si našla email, že zmenil dátum a príde už o dva dni.“
Zostala som prekvapená ale netušila som, prečo je z toho tak veľmi rozčarovaná.
„A aký je problém? Rozumiem, že je to náhla zmena plánov ale..“ Nedokončila som vetu.
„Problém? Predsa nemáme nič prichystané, žiadne plány. Začala si už vytvárať program, ktorý mu tu ponúkneme? Čím ho zaujmeme? Ktoré reštaurácie navštívite?“ Chrlila zo seba vety tak rýchlo, že môj mozog nestíhal všetky jej otázky vstrebávať.
„Klára, prosím ťa upokoj sa.“ Povzdychla som si, pretože som vedela, že celý zvyšok víkendu strávim pri vytváraní programu pre pána dokonalého. „Postarám sa o to, aby bolo na pondelok všetko prichystané.“
„Naozaj? Si si istá, že to stihneš? Mrzí ma to, že je to tak narýchlo ani ja sama som to nečakala.“
„Dôveruj mi.“ Ukončila som telefonát a pozrela von oknom. Slnečné lúče sa pomaly predierali cez žalúzie a dopadali na moju tvár. Vonku sa črtal ďalší krásny jarný deň, ktorý budem musieť presedieť doma. Zabalila som sa do perín a presvedčila samú seba, že pár minút ešte môžem stráviť v posteli.
Prešlo niekoľko hodín odkedy som si sadla za počítač a začala sa venovať práci. Bola som so sebou nadmieru spokojná, pretože program, ktorý som zatiaľ vymyslela vyzeral veľmi dobre.
Bola som rozhodnutá, že svoju prácu dokončím ešte v sobotu, aj keby som mala pracovať do noci. Bola som zvyknutá, že nedele trávime spolu s rodinou na našej záhrade. A keďže som ich nevidela už zopár týždňov, bola som rozhodnutá dotiahnuť prácu dokonca ešte dnes.
Z môjho pracovného nasadenia ma vytrhol zvuk zvončeka. Vonku sa už takmer stmievalo.
Zodvihla som slúchadlo. „Áno?“
„To som ja, Lola.“ Zašepkala.
Otvorila som dvere a v okamihu som pochopila, že sa niečo deje. Stála tam so zvesenými plecami, v náručí objímala fľašu červeného vína a oči mala úplne krvavé. Rukou som jej naznačila aby vošla dovnútra a venovala jej jeden úsmev. Fľašu vína položila na stôl. „Vieš, že nepijem.“
„Viem, ale dnes musíš. Potrebujem mať parťáčku.“
„Podľa tvojho výzoru súdim, že oslavovať nebudeme.“ Z kuchynskej linky som vytiahla dva poháre na stopkách a postavila ich pred ňu.
„Pripíjam na všetkých kreténov na svete!“ Priložila si pohár k ústam a z chuti si odpila.
„Čo sa stalo?“
„Píše si s nejakou kravou, zrejme z práce. Dnes som sa neudržala a prehľadala mu telefón, má ju uloženú pod písmenom K, ale netuším o koho sa jedná. Už dlhšiu dobu som mala podozrenie, správa sa úplne inak, príde mi taký roztržitý a mám pocit, že sa mi vyhýba. Dokonca som z neho cítila dámsku voňavku. Stále som si navrávala, že som paranoidná.“ Ironicky sa zasmiala. „Ale dnes sa mi ukázalo, že opak je pravdou.“
„Takže tie správy, neboli len pracovné, ak tomu správne rozumiem?“
„Nie, práve naopak, miestami boli dosť pikantné.“ Pokrútila hlavou a znechutene na mňa pozrela.
„Povedala si mu, že o tom vieš?“
„Nie, bez jediného slova som odišla.“
„Je to idiot, ako každý iný chlap. Ale kvôli tebe dnes urobím výnimku.“ Usmiala som sa a vzala si vínový pohár so slovami. „Na kreténov!“
Tento krát som ju v tom nemohla nechať samú, nie po tom čo sa práve dozvedela. Alkohol som k životu nepotrebovala, nikdy som nemala potrebu len tak prísť domov a otvoriť si fľašu vína. Musela to byť naozaj výnimočná príležitosť, kvôli ktorej som bola ochotná si vypiť.
Náš spoločný večer sa poriadne zvrhol. Keďže som nebola zvyknutá piť stačili mi tri poháre a celý svet okolo mňa sa točil. Tancovali sme, spievali a z plných pľúc sa smiali na úplných hlúpostiach.
„Mám cigy, dáš si?“ Prekvapila ma otázkou.
„Páni, nefajčila som od strednej školy.“ S úsmevom na perách som spomínala na svoje pubertálne časy. „A vieš, že si dám? Schválne, či to ešte viem.“ Uškrnula som sa na ňu a spoločne sme vyšli na balkón.
Bol to zvláštny pocit. Za normálnych okolností by som cigaretu do rúk už nevzala. Ale s alkoholom v tele mi to nevysvetliteľne chutilo. Asi pol hodinu po našej návšteve balkóna mi zostalo neuveriteľne zle od žalúdka.
„Na malú chvíľu sa natiahnem, zostalo mi akosi nevoľno.“ Povzdychla som si.
Otvorila som oči a rozhliadla som sa okolo seba. Ležala som na sedačke, krížom cez moje nohy sa rozvaľovala Lola a tvrdo spala. Pomalým pohybom, tak aby som ju nezobudila som sa posadila. V hlave mi hučalo a každý väčší pohyb mi spôsoboval silnú bodavú bolesť. S obrovskými ťažkosťami ale predsa sa mi nakoniec poradilo vstať. Pomalým krokom som prešla do kuchyne a odomkla telefón.
„Preboha!“ Vyhŕklo zo mňa hlasno. Hodiny ukazovali 13:06.
Zhlboka som sa nadýchla, vypila pohár vody a v rýchlosti sa presunula k notebooku, ktorý ležal na stole. Žalúdok som mala ako na vode a podchvíľou pocit, že budem musieť navštíviť toaletu. Hneď ako som si sadla na stoličku, zostala som v šoku. Notebook bol vybitý a ja som… si nepamätala, či som dokument uložila. V rýchlosti som dala notebook na nabíjačku.
„Prosím, prosím.. nech som to uložila! Prosím!“ Vzlykala som do rúk pritom ako som čakala, kým sa notebook zapne.
„Do riti, do riti! To je snáď zlý sen!“ Kričala som do prázdnej obrazovky, pričom som úplne zabudla, že Lola spí vedľa na sedačke.
„Čo sa deje? Prečo tak kričíš? Praskne mi hlava!“ Vykukla spod deky Lolina hlava.
„Celá moja včerajšia práca je…“ „Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť. „Neuložila som si ten posratý dokument, notebook sa vybil a ja to musím ešte dnes odovzdať! Ten Francúz príde už zajtra.“
„Och Emma, to ma mrzí, ak chceš môžem ti s tým pomôcť. To ja som ťa tu včera prepadla. Ty si bola mojou oporou a ja ti pomôžem s tou pracou. Súhlasíš?“
„Ďakujem ti, ale nebudem ťa s tým zaťažovať. Máš dosť svojich starostí a nie je to manuálna práca ako pečenie. Zbytočne by si tu vedľa mňa len sedela. Choď domov, trochu si ešte odpočiň a skús sa porozprávať s Danielom.
„Si si tým istá?“
„Jednoznačne, bež a ozvi sa mi hneď ako ti to vysvetlí. A drž sa, budem na teba myslieť.“ Objali sme sa, Lola si zbalila veci a pobrala sa domov.
