„Čau Luci, poď si rozbaliť darček!“, kričala na mňa nadšená mama z obývačky. Hneď som zabudla na zvláštneho učiteľa a s očakávaním som vstúpila do izby. Mama hneď ku mne priskočila a začala mi s darčekovou taškou mávať pred tvárou. Usmievala som sa od ucha k uchu a pozrela sa do tašky. Boli tam krásne, modré, letné šaty. Za necelé dva mesiace sa oficiálne ukončí školský rok a začnú sa zaslúžené letné prázdniny. Tie šaty prišli „vhod“, už sa teším ako sa budem v nich premávať na dovolenke.
„Ako bolo v škole?“, vytrhla ma mama z myšlienok a nálada mi rapidne klesla. „Ušlo to, ako každý iný deň,“ mierne som odsekla, aby vycítila, že sa chcem tejto téme oblúkom vyhnúť.
Zobrala som si zo stola tanier s pripraveným obedom do rúk spolu s pohárom vychladenej coly a zamierila ku schodom do svojej izby, no mama sa opäť ozvala, „kam ideš s tým jedlom? Najedz sa pekne tu dole za stolom.“
Hodila som na mamu prosebný pohľad a zaútočila na ňu s argumentom „narodeniny“.Urobila výnimku a ja som bola oslobodená od ustavičných otázok. Tašku s knihami som hodila na zem a s tabletom v ruke som si ľahla na posteľ.
„Cink, cink,“ ohlásil sa facebook hneď po zapnutí wi-fi. „Všetko najlepšie k narodeninám prajem“, zrazu som mala týmito „pseudoblahoželaniami“ plnú nástenku. Sú typy dievčat, ktoré by už skákali od radosti až po plafón, no ja sa viac poteším, keď mi to povie človek úprimne a priamo do očí. A kto nechýbal medzi nimi? Amanda a Silvia. Takže predsa len zabudli, ešteže máme tie sociálne siete, ktoré nám pripomenú kamarátkine narodeniny. Ale tak aspoň napísali, aj to sa ráta.
Keď som sa konečne odtrhla od nudných novinkách o celebritách a vtipných obrázkov, zapla som si svoj obľúbený seriál a prestala myslieť na narodeniny, učiteľa či školu. A zrazu som aj zaspala.
„Vstávaj Lucia!“, nepríjemne som sa zobudila na mamin zúfalý krik. Pravdepodobne nekričí na mňa prvýkrát. Ako som sa už pomaly chystala vytiahnuť päty z milovanej postieľky, ktorá je vždy ráno najpohodlnejšia, už mi s rachotom vtrhol do izby môj 6-ročný brat David a začal so mnou mixovať. „Vstávaj Luci, lebo zmeškáš do školy,“ prehováral mi do duše. So smiechom som ho začala štekliť a išli sme spolu dole na raňajky. Vďakabohu, že ma mama zobudila, inak by som zmeškala. Toto ráno už boli menej luxusné raňajky, ale aj tak som už nestíhala jesť. Rýchlo som sa obliekla, namaľovala a utekala tentokrát na autobus. Autobusová stanica je bližšie ku škole, takže môžem ísť aj peši. Dnes máme len 5 hodín, no dve z toho angličtiny. Ale ako som sa už včera ubezpečovala, určite je učiteľ White milý chlap a všetky tie zvláštne náznaky si len namýšľam.
„Ahoj Amanda, kde je Silvia?,“ spýtala som sa jej, keď som ju videla samú sedieť v lavici. „Písala mi, že je chorá. Príde až v pondelok do školy.“
„Aha, tak si sadnem k tebe, môžem?“
„Jasné,“ hneď odpovedala.
„Počuj Ami, neprišiel ti ten učiteľ White včera zvláštny?“, už som to nevydržala a opýtala som sa jej.
„Ani nie, veď veľa času na jeho spoznávanie sme včera nemali“, žmurkla na mňa. Má pravdu, iba mi potvrdila, že môže byť ešte z neho veľmi milý chlap. Späť na zem ma vrátilo zvonenie na začiatok hodiny slovenského jazyka.
„Dobré ráno,“ pozdravila nás slovenčinárka a hneď si od nás pýtala domáce úlohy, ktoré sme jej mali priniesť na stôl. Keďže som včera hneď zaspala, úlohu nemám. „5! Aspoň si ju nabudúce napíšeš, keď prídeš zo školy!“, zvrieskla na mňa. Zvyšok hodiny som hrala urazenú a tvárila som sa, že som tam neni. Vyslobodilo ma až zvonenie na ukončenie hodiny. Od angličtiny ma už delí len ekonomika… zvláštne, že sa teším.
